Šovinista, arizátor a spolutvorca ľudáckeho režimu má byť blahorečený? To naozaj?

 
Prvý pokus blahorečiť biskupa Vojtaššáka zastavil Vatikán roku 2003 pre nepopierateľné fakty o jeho angažovaní v časoch Slovenského štátu a jeho ľudáckeho režimu. Pred dvomi rokmi však slovenské cirkevné kruhy dosiahli opätovné otvorenie procesu, ktorý sa teraz snažia dotiahnuť do konca.

Spišský biskup Ján Vojtaššák nielenže podporoval režim Slovenského štátu, ale sa aj priamo angažoval v jeho politických štruktúrach. Ako dvojnásobný podpredseda Štátnej rady bol vysokým ústavným činiteľom. Do Štátnej rady ho delegovala Hlinkova slovenská ľudová strana, ktorej prívržencom zostal až do konca vojny. Vatikánsky chargé d’affaires na Slovensku Giuseppe Burzio sa o Vojtaššákovi vyjadril, že má „povesť veľkého šovinistu“. Dokladá to aj vlastnou skúsenosťou, keď intervenoval v prospech poľských kňazov, ktorých spišský biskup vyhnal z fár.

Dňa 26. marca 1942, teda deň po tom, čo odišiel zo Slovenska prvý transport, člen Štátnej rady, právnik Ján Balko vypracoval návrh odmietnutia deportácií, v ktorom vyjadril vážne námietky. V diskusii vyzval biskupa Vojtaššáka (a tiež druhého podpredsedu Štátnej rady, generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi a. v. Bohuslava Klimu), aby zaujal postoj v mene cirkvi. Vojtaššák sa priamej odpovedi vyhol. Giuseppe Burzio v liste štátnemu sekretárovi Vatikánu Luigimu Maglionemu napísal, že bol informovaný, že „monsignor Vojtaššák namiesto toho, aby sa postavil proti nehumánnemu plánu, zaujal úplne pasívny postoj obmedziac sa na nepodstatné námietky“.

Ďalším problémom je Vojtaššákovo akceptovanie pracovných táborov na Slovensku. Nielenže proti ich zriadeniu neprotestoval, ale vo februári 1943 na rokovaní Štátnej rady dokonca navrhol vydať informačnú brožúru, pretože „židia sa snažili voči sebe budiť sústrasť“. Vojtaššák svoj cynizmus stupňuje, keď píše, že „ľudia ich ukrývali, pretože čo sa proti židom robilo vraj nie je ľudské“ a pritom nevedia, „čo dobrého konajú v tých táboroch“.

V tej istej debate Vojtaššák vyjadril pobúrenie, že po deportáciách zostal ešte v Spišskom Podhradí majiteľ sódovkárne Alexander Lörincz. „Všetkých pobrali a on je tam,“ rozhorčoval sa biskup. Lörincza udal a označil ho slovami „táto pliaga“, „najväčší maďarský boľševik“ a „najväčší gauner maďarský“. Prednosta 14. oddelenia Ministerstva vnútra Anton Vašek, ktorý mal na starosti tzv. židovskú otázku, sľúbil vec urýchlene vyriešiť. O necelé dva týždne už bol Lörincz v pracovnom tábore v Novákoch.

Keď sa rozbehli arizácie, Spišské biskupstvo malo záujem arizovať Kúpele Baldovce. Arizačnú žiadosť podpísal biskup Vojtaššák, ktorý ju prostredníctvom dočasného správcu kúpeľov odovzdal priamo vedúcemu Ústredného hospodárskeho úradu, Tisovmu chránencovi Augustínovi Morávkovi. V sprievodnom liste prosí „o dobroprajnosť Vašej slovutnosti a o umožnenie, aby tento podnik dostalo naše biskupstvo Spišské“. Morávka uisťuje o „hlbokej úcte a oddanosti“ a list končí ľudáckym pozdravom „Na stráž!“

Keď pôvodný majiteľ kúpeľov Ladislav Fried po vojne žiadal o vrátenie arizovaného majetku, Spišské biskupstvo zastúpené biskupom Vojtaššákom bolo proti a požiadalo Povereníctvo priemyslu a obchodu, aby Friedovu žiadosť zamietlo. Tak sa aj stalo.

Tieto i ďalšie fakty a súvislosti publikovali historici Ivan Kamenec a Ján Hlavinka z Historického ústavu SAV v knihe Politické a spoločenské aktivity Jána Vojtaššáka v rokoch 1938 –1945. V súvislosti s arizáciou konštatujú, že úloha Jána Vojtaššáka bola „v celej arizácii kľúčová“. Bol iniciátorom arizácie a „do celého procesu aktívne a miestami až agresívne zasahoval“. Kamenec s Hlavinkom na základe historického výskumu zároveň vyvracajú viaceré apologetické tvrdenia zástancov biskupa Vojtaššáka.

„Nemožno pochybovať o tom, že J. Vojtaššák ostal oddaným a presvedčeným prívržencom ľudáckeho režimu a jeho predstaviteľov aj v dobe, keď sa Slovenský štát a jeho politický systém nachádzali už v hlbokej kríze,“ uvádzajú historici. Dokonca ešte aj v januári 1945 ako jediný slovenský biskup poslal pozdravný list Zjazdu mladej ľudáckej generácie v Piešťanoch. Účastníci zjazdu sľubovali pokračovať vo vojne po boku hitlerovského Nemecka.

„Nič pritom nemôže zľahčiť tú skutočnosť, že udanie akéhokoľvek občana a žiadosť, aby bol vytrhnutý zo svojho domova a umiestnený do tábora len preto, že je židovského pôvodu, je z právneho a morálneho hľadiska jednoznačne neobhájiteľné,“ konštatujú Kamenec s Hlavinkom. Aj ich výskum pomohol zastaviť proces blahorečenia Jána Vojtaššáka. Fakty boli natoľko závažné, že ich Vatikán musel akceptovať a proces zastaviť.

Po vytrvalej kampani slovenských cirkevných kruhov je však proces opäť otvorený. Kritikov obviňujú z jednostrannosti. Podľa medializovaných informácií odmietli dokonca aj zistenia vatikánskeho historika Johana Ickxa, riaditeľa historického archívu vo vatikánskom Štátnom sekretariáte.

Ani fakt, že Vojtaššák bol odsúdený v komunistickom politickom procese, nemôže byť dôvodom na zahmlievanie jeho aktívnej spolupráce s ľudáckym režimom a jeho politickej i morálnej zodpovednosti za historicky preukázateľné činy proti ľudskosti. Argumentovať jeho utrpením za komunizmu a nevšímať si utrpenie mnohých, ku ktorému predtým on sám prispel a legitimizoval ho, je nanajvýš pochybné a nedôveryhodné. A spôsob ako vyvolať odpor voči cirkvi aj medzi samotnými veriacimi.

K vysporiadaniu sa s faktom vykonštruovaného komunistického procesu postačí aj rehabilitácia in memoriam, ktorá sa uskutočnila roku 1990 zrušením rozsudku. Blahorečenie by bolo de facto cynickým cirkevným ospravedlnením jeho aktívnej angažovanosti v ľudáckom režime.

Ak sú tí, čo upozorňujú na historické fakty, obviňovaní z jednostrannosti, nie je potom práve postoj Vojtaššákových dnešných apologétov a zástancov procesu blahorečenia tou najväčšou a najabsurdnejšou jednostrannosťou?

 

Print Friendly
Marián Balázs