Roku 2002 Transparency International udelilo medzinárodnú cenu Integrity Award za zásluhy v boji proti korupcii banskobystrickej sudkyni Jane Dubovcovej pre jej prieskum o korupcii na jej vlastnom súde. Výsledky jej prieskumu ukázali, že s korupciou na jej súde sa stretlo až tridsať percent účastníkov prieskumu, pričom dve tretiny z nich sa vyjadrili, že o úplatok ich požiadal priamo sudca. Viacerí predstavitelia justície vtedy žiadali ministra spravodlivosti Jána Čarnogurského, aby ju zbavil funkcie, čo však on odmietol.
Ak viaceré inštitúcie (Svetová banka, Heritage Foundation atď.) jednoznačne potvrdzujú problémy s korupciou v slovenskom súdnictve a ak aj sami vidíme, že profesionálny i politický model etiky je dlhodobo akceptovaný viac v rovine teórie než v praxi, potom je dvojnásobne dobré, že terajší prípad advokátky Mešencovej sa dostal pred súd a vzbudil pozornosť verejnosti. Slovenská advokátska komora na čele s pánom Detvaim, ktorá chcela vylúčiť advokátku Mešencovú z komory, potopila Slovensko do ešte väčšieho morálneho bahna. Advokátska komora by mala byť existenčne riskujúcej Mešencovej vďačná za jej odvahu, statočnosť a neúplatnosť. Lenže Detvai a spol. ju potrebovali umlčať a falošnou stavovskou solidaritou kryť korupciu ako pracovnú metódu. A potrebovali tiež varovať všetkých, ktorí by sa v budúcnosti chceli postaviť na stranu spravodlivosti a pomôcť odhaliť korupciu v súdnictve. Lebo dobre vedia, že dokázať korupciu v justícii je kvôli jej uzavretému systému možné zväčša iba znútra. A Najvyšší súd im to bez zábran veľkodušne odklepol.
Tvrdenie komory, že Mešencová mala prípad nahlásiť a nevystupovať ako agentka, je alibizmus, pretože každý dobre vie to, čo si uvedomila aj ona sama, že v takom prípade by druhá strana všetko poprela, bolo by tvrdenie proti tvrdeniu a napokon pomsta v podobe žaloby na samotnú advokátku pre poškodenie mena kolegu a krivú výpoveď.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu mohlo znamenať istý prelom v boji proti korupcii. Nestalo sa. Senát si to zrejme dobre uvedomil a korumpujúcim i skorumpovaným sudcom a advokátom odkázal, že môžu pokojne spávať. Hoci Mešencová naďalej môže vykonávať advokátsku profesiu, súd svojím rozhodnutím nahral falošnej stavovskej solidarite a ochrane korupčného fungovania práve v prostredí, ktoré by malo byť garantom práva, spravodlivosti a slušnosti. Vyslal ten najhorší demoralizujúci signál.
Druhou stránkou veci je, že advokátka Mešencová nastavila zrkadlo samotnej justícii i celej spoločnosti a jej občanom. Sme schopní korupciu iba rétoricky odsudzovať, alebo konečne nájdeme odvahu konať eticky, hoci sa to v danej situácii pragmaticky nevyplatí, a svojím nepatrným prínosom dokážeme znižovať jej mieru? K tomu však nedôjde pokým si iba budeme myslieť, že korupcia je niečo zlé, pokým ju budeme rétoricky odsudzovať, no v konkrétnych situáciách ju budeme uplatňovať a tolerovať, lebo „tak to chodí“, lebo nám prinesie výhody, alebo nás aspoň odbremení od ťažkostí.
Mimochodom kompetentní v Transparency International Slovensko pri tohtoročných nomináciách na ocenenie by na advokátku Máriu Mešencovú nemali zabudnúť.
(SME, 20. 2. 2007)