Spútavame sa karikatúrou skutočnosti a ritualizáciou mýtov

V dnešnej atmosfére povrchného a pragmatického myslenia popri vytesňovaní múdrosti akoby sa čoraz väčšmi spochybňovala aj dôležitosť takého poznania a takých vedomostí, ktoré nie sú späté s priamym a konkrétnym hmotným osohom.

Naše myslenie je čoraz väčšmi orientované na výkon a ovplyvňované postojom, ktorý možno vyjadriť otázkou: Čo z toho a z toho mám? Uprednostňujeme nielen pragmatizmus, ale všetko to, čo vedie k preukázateľnému osohu a úžitku, ktorý meriame mierou úspechu, postavenia, či hmotných dobier. Dokážeme však ešte pochopiť, čo znamená umiestniť vedomosti a poznatky do duchovnej atmosféry, do duchovnej a fenomenologickej sféry?

Známy viedenský psychiater Viktor Frankl hovorí o troch kategóriách hodnôt: o tvorivých, zážitkových a postojových hodnotách, pričom podľa neho tieto tri kategórie svedčia o tom, že ľudská existencia nemôže byť bez zmyslu. Čím väčšmi chápeme život ako úlohu, tým zmysluplnejšie sa nám bude javiť. Dnes je však naša vôľa k zmyslu akoby ochromená. Žijeme v časoch existenciálnej frustrácie a pretrvávajúceho provizórneho postoja k životu. Otázka o zmysle života je však zle položená, pokiaľ v tejto otázke ide len o akýsi všeobecný, vágny život. V tejto otázke totiž vždy musí ísť o „moju“ konkrétnu existenciu.

Karikatúra skutočnosti

V čase, keď pre stresujúci a napätý životný štýl a množstvo všetkého, čo sa na nás valí a čo na nás dolieha, sa utiekame k povrchnému relaxu, k lacnej a povrchnej masovej kultúre a k povrchnému výberu informácií. Sčítanosť a sebavzdelávanie vytláčame na okraj, pretože sa javia ako nepraktické a kladú na nás nároky, ktoré už nie sme schopní prijať. Takto však sami seba takpovediac napĺňame prázdnom, posúvame sa do pozície povrchne vnímajúcich a mysliacich ľudí, ktorí už nechcú vidieť nič hodnotnejšie, nechcú počuť nič vážnejšie a podstatnejšie a nechcú premýšľať v hlbších súvislostiach a o vážnejších skutočnostiach a udalostiach. Nechceme sa už zaoberať vážnejším a náročnejším čítaním, lebo ono nás v naše všeobecnej únave ešte viac zaťažuje. Takým textom, ktoré sa nekĺžu po povrchu, vlastne už ani nerozumieme.

Toto všetko však odhaľuje náš vlastný úpadok, ktorý si nepriznáme, lebo ho nahrádzame inými, pragmatickými, praktickejšími a hmotnejšími artefaktmi. A čo je ešte horšie, túto skutočnosť nevnímame ako ohrozenie, ale ako niečo prirodzené. A karikatúru skutočnosti vnímame ako skutočnosť samú. Miesto skutočnosti tak zaujala jej karikatúra. Lenže aj tu všetko so všetkým súvisí a preto sa nám takýto prístup k nášmu vlastnému životu a nášmu vlastnému mysleniu a jeho pozadiu vypomstí a už sa vlastne aj nenápadne vracia späť v mnohorakých dôsledkoch, ktoré si však nechceme pripustiť.

Ritualizácia nových mýtov

Lenže nutnosť akceptovania takejto karikatúry skutočnosti, je jedným z mýtov dnešnej doby, ktorý nám opäť len podsúva presvedčenie, že taký je dnes život, že takáto je dnes doba. Masová kultúra potrebuje mýty a človek, ktorý sa rozhodol pre takúto masovú kultúru, tieto mýty prijíma. Mýtus čo najviac mať (namiesto byť), mýtus všemožne prevýšiť druhých (namiesto skromnosti) a podobné mýty nám podsúvajú ilúziu, že sú nutné a že v nich nájdeme aj uspokojenie a naplnenie.

Mechanizmy myslenia už neobraciame k skutočne tvorivej sfére, ale k sfére výkonu a k onomu „mať“, čiže k vyššie uvedenému ritualizovanému a prijatému mýtu. Toto očarenie karikatúrou skutočnosti a ritualizáciou mýtu nás však nenápadne privádza do slepej uličky, pričom nás presviedča o opaku.

Platí to, čo kedysi napísal Schelling: „Nie metafyzické pravdy sa stali zastaranými, ale vedomie, v ktorom (…) už pre ne niet miesta.“ Dvadsiate storočie prinieslo veľké ideové koncepcie s veľkými ambíciami, ktoré však rad radom skrachovali a nenaplnili ani svoje vlastné očakávania. Tak dnes nemáme veľkú ideu, ak však ňou nezačína byť idea globalizácie, ktorá by však postupne mala prerásť do idei globálnej spolupatričnosti a solidarity.

Degradovanie ducha

Ritualizácia pokroku, výkonu, hmotného blahobytu i našej vedomej povrchnosti nás začína zvierať viac než je to prijateľné. Problém spočíva aj v tom, že sa tak degraduje duch a duchovná kultúra v tom najširšom chápaní. Nie preto, žeby nemala čo ponúknuť, ale preto, lebo nie je stvorená na to, aby súperila s prostriedkami trhového mechanizmu. Skutočná kultúra sa vydáva napospas človeku a jeho voľbe.

Obsahový posun, presnejšie účelový posun obsahov kategórií ako zodpovednosť, poznanie, rozum, šťastie, vlastníctvo a podobne je zjavný. Stav, v ktorom sa paradoxne odvolávajúc na pragmatizmus a náš ľudský rozum,  nachádzame, nás stavia pred nové etické dimenzie. Rozhodovanie je zároveň aj rozlišovaním. No masová kultúra, čistý pragmatizmus, konzumná spoločnosť, osamelosť mnohých, mediálna povrchnosť a podobne sú prvkami, ktoré znižujú schopnosť aj možnosť existenciálnej i etickej orientácie jednotlivca. V tom sa však duch stáva obeťou svojho vlastného produktu; dnes už Prométea ku skale nepripútava nik iný, ale on spútava sám seba.

V tejto súvislosti je dnes už naliehavé vrátiť sa k dávnemu porozumeniu tomu, že za konkrétne užitočným a trhovo preukázateľným poznaním a vedomosťami, vždy musí byť prítomné aj určité „neužitočné“ pozadie: Shakespeare, Dostojevský, Rembrandt, Vrchlický, Seifert, Tatarka atď. Keď sa totiž duch (v tom najširšom ponímaní) dostane do tieňa a je vytláčaný, má to negatívny dosah na celú kultúru, život i spoločnosť. Naopak vzkriesenie tohto pozadia i ducha znamená zároveň vzkriesenie cesty k osobnosti človeka, vzkriesenie skutočnej kultúrnosti, hodnotnejšej tváre sveta, spoločnosti i života ako takého.

(Domino efekt 28/2007, s. 34-35)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs