„Reformovať Rím je ako čistiť egyptskú sfingu kefkou na zuby,“ prehlásil v decembri 2017 pápež František na predvianočnom stretnutí s predstaviteľmi vatikánskej kúrie.
Hovoril o mentalite „šialeného a degeneratívneho intrigárčenia a skupinkárčenia“, sledovaní vlastných záujmov, chorej ctižiadostivosti. Pri pohľade na doterajšie postoje a vystupovanie argentínskeho pápeža a na jeho reformné úsilie sotva kto mohol čakať niečo iné.
Už v decembri 2014 na stretnutí s predstaviteľmi kúrie hovoril o neduhoch v kúrii: o prehnanom pocite vlastnej dôležitosti a nenahraditeľnosti, nezdravej rivalite, túžbe po moci, nedostatku empatie, či karieristickej mentalite. Hovoril dokonca o existenciálnej schizofrénii a duchovnom Alzheimere. Členom kúrie navrhol, aby zašli na cintorín, kde „je toľko ľudí, čo si mysleli, že sú nenahraditeľní“.
Keď pred kardinálmi vyzdvihol prístup i teológiu nemeckého teológa Waltera Kaspera a dal mu širší priestor, to už postavilo do strehu aj takých vplyvných kardinálov, ako sú Angelo Scola či Camillo Ruini. V tom čase už na nového pápeža útočili talianski tradicionalisti, ktorí ho začali obviňovať z deštruktívnosti.
Už pred tromi rokmi popredný komentátor diania vo Vatikáne Marco Politi naznačil, že proti Františkovi silnie opozícia a kuriálni úradníci všemožne brzdia jeho reformné úsilie. Upozornil, že sa vedie vojna nervov proti pápežovi a stará kuriálna garda, ktorá považuje jeho inovatívnu líniu za pohromu pre cirkev, podporuje rastúcu opozíciu. Poznamenal, že hlavnou metódou, ako brzdiť pápežovo reformné úsilie, je slušne mu zatlieskať a nerobiť nič. (A nielen v kúrii, všakže.) Prezradil tiež, že „v zákulisí počuť čoraz jedovatejšie komentáre proti latinskoamerickému pápežovi“, pričom poznámky typu „stačilo už tejto teológie z Copacabany“ patria k tým miernejším.
Františkove inovácie nepríjemne zaskočili aj viacerých jeho voličov. Väčšina z nich očakávala zoštíhlenie vatikánskej kúrie a poriadok vo vatikánskych financiách, nie však revolučné zmeny, tobôž nie ostrú kritiku dovnútra kúrie. Keď František všetkých zaskočil novým predpisom, podľa ktorého kuriálni úradníci aj všetci biskupi musia po dovŕšení veku 75 rokov odstúpiť, vyvolal ďalšiu nespokojnosť.
Františkovo reformné úsilie naráža na nevôľu starej gardy a na kohorty kuriálnych úradníkov. Spisovateľ Enzo Bianchi pre denník La Stampa pred časom poznamenal, že Františkovo reformné úsilie presahuje vonkajšiu, čisto formálnu stránku a smeruje k niečomu oveľa hlbšiemu. Cieľ, ktorý pápež František sleduje, je „omnoho odvážnejší než akákoľvek formálna reforma“, pretože je „inovatívny a zároveň hlboko zakorenený v najautentickejšej kresťanskej tradícii: priviesť cirkevný byrokratický aparát k jeho skutočnej povahe orgánu slúžiaceho univerzálnej cirkvi“.
Stret, ku ktorému vo Vatikáne došlo, pomenoval bývalý vatikánsky korešpondent londýnskeho týždenníka The Tablet Robert Mickens ako stret, „v ktorom ide o zmysel nároku a výsad tradične spätých s klerikálnym étosom a dvorskou mentalitou, ktorá vo Vatikáne dlho panovala“.
Pretože argentínsky pápež sa svojho reformného úsilia nevzdáva, tento stret bude sprievodným znakom jeho pontifikátu aj v tomto novom roku.