Tibetské utrpenie pod čínskou nadvládou

Kruté represálie čínskych úradov v Tibete neprestávajú

 

Roku 2004 boli dvaja tibetskí mnísi odsúdení za vylepenie plagátov, ktoré vyzývali k slobode a kritizovali korupciu čínskej vlády. Roku 2005 bol zatknutý dvadsaťdvaročný mních z kláštora Kumbum, za spojitosť s protestnými plagátmi na stenách kláštora. Jeden z najvýznamnejších tibetských kláštorov, kláštor Däpung blízko Lhasy, vzbudil pozornosť svetovej verejnosti po tom, ako tam v októbri minulého roku uprostred čínskej vlasteneckej prevýchovnej kampane zomrel dvadsaťosemročný mních Ngawang Čhangčhub. Pod prevýchovnou kampaňou treba rozumieť skutočnosť, že do tibetských kláštorov sú už od deväťdesiatych rokov dosadené tzv. pracovné skupiny pozostávajúce zväčša z predstaviteľov Tibetskej autonómnej oblasti, ktoré nútia mníchov k prevýchove, k odsúdeniu dalajlámu a všetkých odporcov čínskej nadvlády a k lojalite čínskej vláde. Podľa Tibetského strediska pre ľudské práva a demokraciu mníchov kláštora Däpung nútili obviniť dalajlámu zo separatizmu a prijať Tibet ako súčasť Číny, ktorej mali sľúbiť lojalitu. Ngawang Čhangčhub otvorene vystúpil proti týmto praktikám. Krátko na to za nevyjasnených okolností zomrel.

Protesty v Däpungu

V súčasnosti je v Tibete asi stopäťdesiat až stosedemdesiat politických väzňov a väzňov svedomia, vrátane väzňov kvôli náboženstvu. Podľa Rádia Free Asia v novembri minulého roku bolo z tohto kláštora odvedených a uväznených päť mníchov. Keď po týchto udalostiach sa štyristo mníchov kláštora rozhodlo vyjadriť svoj nenásilný protest tichým sedením na nádvorí kláštora, čínski vojaci spolu s miestnou políciou vtrhli na nádvorie a mníchov zbili. Čínske úrady potom uzamkli kláštor, mníchom nariadili zákaz vychádzania a nik z ľudí nesmel vojsť dnu. Mnísi boli podrobení prísnej kontrole a každý ich krok bol sprevádzaný vojakmi. Tieto protesty patrili medzi najväčšie prejavy odporu v Tibete za posledné roky. Čínska vláda však prevýchovnú kampaň popiera. Uvedené opatrenia boli prijaté len dva dni po návšteve amerického prezidenta Georga Busha v Číne, počas ktorej čínsky prezident ubezpečoval Busha o dodržiavaní ľudských práv. Zákaz vychádzania z kláštora Däpung bol po protestoch svetovej verejnosti zrušený.

Už roku 1987 bol zo spoluorganizovanie protestov v Lhase zatknutý Džampal Čhangčhub, mních z kláštora Däpung. Hoci bol zakrátko prepustený, roku 1989 bol opäť zatknutý, tentokrát za kopírovanie nepovolenej literatúry, okrem iného aj Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Za šírenie protirevolučnej propagandy (rozumej propagandy proti čínskej komunistickej revolúcii a diktatúre) bol odsúdený na devätnásť rokov väzenia. Pred časom bol z väzenia údajne prepustený na slobodu.

Brutalita v Tašilhünpo

Roku 1993 traja mnísi z kláštora v Tašilhünpo vylepili na steny kláštora plagáty, ktorými protestovali proti novému nariadeniu úradov obmedzujúcemu náboženskú slobodu. Po zatknutí ich policajti nielen vypočúvali, ale použili proti nim aj fyzické násilie. O dva roky neskôr boli dvaja z nich spolu s ďalším mníchom opäť zatknutí. Pri prevoze na políciu ich v aute bili elektrickými obuškami, kopali do nich a udierali ich o steny auta. Pätnásť dní mali nepretržite ruky v putách. Štyri mesiace dostávali chabú, veľakrát nepožívateľnú a nestráviteľnú stravu, v ktorej neraz bol aj hmyz. Každý deň museli trinásť hodín ťažko pracovať. Proti uvedenému zásahu mnísi kláštora v Tašilhünpo protestovali zatvorením chrámov, zrušením ranných zhromaždení, prerušením výroby a obchodu a stiahnutím vystavených a predávaných malieb. Napokon vyšli na námestie a protestovali proti čínskej nadvláde a žiadali, aby zástupcovia čínskych úradov opustili ich kláštor. na dvesto mníchov bolo nasadených sedemdesiat policajtov.

Keď policajti protest potlačili a mnísi sa vrátili do kláštora, vtrhlo k nim asi deväťsto (!) vojakov a mníchom vyhlásili zákaz vychádzania. Dvadsaťšesť mníchov odvliekli do väzenia a desiatich izolovali v jednej prázdnej budove kláštorného komplexu. Nasledujúci deň pri stretnutí so zástupcami Tibetskej autonómnej oblasti mnísi protestovali proti postupu čínskych úradov a žiadali náboženskú slobodu. Keď sa vrátili domov, na steny kláštora vylepili asi desať plagátov, v ktorých odsudzovali čínsku nadvládu v Tibete. Tí, ktorí boli izolovaní, počas štyroch dní sa museli pod dohľadom policajtov a tzv. pracovnej skupiny, ktorá okupovala a kontrolovala kláštor, denne dvanásť hodín zúčastňovať na násilnej prevýchove. Mali sa priznať k zločinom, obviniť ďalších a zrieknuť sa dalajlámu. Mučili ich, viackrát na nich mierili zbraňami a vyhrážali sa im zabitím. Jeden z mníchov, dvadsaťpäťročný Wangdü sa pod touto brutalitou zrútil a spáchal samovraždu. Po celý čas bol kláštor obkľúčený deväťsto vojakmi.

Mnísi, ktorí boli odvlečení do väzenia, jedného dňa začali spoločne recitovať jednu z tibetských modlitieb. Keď im to dozorcovia zakázali pod zámienkou, že slepá viera je zakázaná, Lozang Gjamccho protestoval, že oni sa neriadia slepou vierou. Dozorcovia mu na to spútali nohy, vyzliekli ho a mučili elektrickými obuškami. V noci musel päť hodín stáť nahý na dvore väznice, hoci bolo zimné obdobie, v dôsledku čoho takmer zomrel na podchladenie. I keď mal po tejto udalosti veľmi narušené zdravie, opakovane ho mučili. Keď bol roku 1996 prepustený, čínske úrady ho vylúčili z kláštora, bez akéhokoľvek dôvodu musel zaplatiť pokutu a bez akéhokoľvek obvinenia bol pätnásť dní zadržiavaný na polícii. Potom bol prinútený ísť do svojho rodiska, kde mal byť pod neustálym dohľadom. V nasledujúcich troch rokoch sa venoval informovaniu Tibeťanov o nelichotivej situácii mníchov. Rozširoval knihy a audiokazety s dalajlámovými príhovormi. Bol zatknutý, no úrady ho na veľké prekvapenie prepustili. Roku 1999 ušiel do Nepálu a odtiaľ odišiel do Indie.

Väznica Dabži

Mnísi, ktorí boli roku 1994 zatknutí kvôli pokojnej demonštrácii pred jedným chrámom v Lhase a za „ohrozovanie štátnej bezpečnosti“ si odsedeli tresty vo väzení, svedčia o tom, že už cestou do väznice Guccha boli bití. V tejto väznici varili väzňom napríklad šošovicovú polievku z neolúpanej šošovice spolu s červami. Jeden zo zatknutých, Sönam Cchering bol preložený do väznice Dabži. Tam ho niekoľkýkrát nútili stáť dlhý čas na horúcom slnku. Jeho stav sa v dôsledku toho zhoršil a keď žiadal lekárske ošetrenie, dozorca ho trikrát udrel do hlavy. Ako neskôr povedal, v tejto väznici lekári vyšetria iba toho, kto už zomiera, alebo kto je pripútaný na lôžko a nemôže pracovať. Po štyroch rokoch väzenia bol prepustení, no po šikanovaní čínskymi úradmi Sönam Cchering ušiel z Tibetu. Práve vďaka nemu sa svet aspoň niečo dozvedel aj o väznici Dabži.

Keď sa roku 1998 uskutočnilo na dvore väznice Dabži slávnostné vztyčovanie čínskej vlajky, dvaja väzni vyhodili do vzduchu letáky a prevolávali slová slobody. Hneď sa k nim pridali ďalší. Keď na druhý deň dozorci násilne vliekli väzňov z jednej časti väznice na dvor k vztyčovaniu vlajky, väzni opäť kričali heslá o slobode Tibetu a obviňovali vojakov z vyvražďovania tibetského ľudu. Uprostred týchto protestov jeden z dozorcov postrelil väzneného mnícha Ngawanga Sungraba z kláštora Däpung. O niekoľko dní prišli policajti a všetkých väzňov, ktorí sa zúčastnili protestov, surovo zbili. Keď väzeň Thubtän Kalzanga si pred policajtmi nekľakol, jeden z policajtov do neho brutálne kopal až kým väzeň neskončil v bezvedomí. Všetkým väzňom potom odňali ich osobné veci, ktoré spálili, zakázali im návštevy rodinných príslušníkov a nútili ich čítať prevýchovnú ideologickú knihu.

Do väznice Dabži roku 1996 priviezli aj mnícha Thogmeho z lhaského kláštora Sera, ktorý bol odsúdený na šesť rokov za vylepovanie protestných plagátov.

Týždeň bez jedla

V lhaskom kláštore Sera tzv. pracovná skupina nie len nútila mníchov k prevýchove, ale zakázala im na istý čas aj vykonávať náboženské obrady, zakázala vystavovať portrét dalajlámu a zhabala jeho fotografie. Mních Lozang Samtän odmietal nariadenia pracovnej skupiny, otvorene odmietol odsúdiť dalajlámu aj odporcov režimu a hovoril o slobode Tibetu. Spolu s ďalšími mníchmi bol odsúdený na tri roky väzenia. Najprv ho väznili vo väznici Sanggjip, odkiaľ ho po krátkom čase previezli do väznice Seithu, kde ho pri výsluchoch bili elektrickými obuškami. Zo Seithu ho previezli do väznice Guccha, odtiaľ po čase do väznice Thisam. Tu ho jeden dozorca bezdôvodne surovo zbil. Samtän tu strávil týždeň na samotke, kde nedostával nijaké jedlo, iba vodu. Po vypršaní trestu roku 1999 bol prepustený a o dva mesiace neskôr ušiel do Nepálu.

Pokusy o útek

Minulý rok tibetskí poľnohospodári, ktorí obrábali pôdu pozdĺž budovanej železnice z Golmudu do Lhasy, protestovali proti vysťahovaniu. V auguste minulého roku čínski vojaci strieľali na skupinu 51 Tibeťanov, ktorí chceli ujsť do Nepálu. Trom z nich sa podarilo ujsť, všetci ostatní boli zatknutí a uväznení na neznámom mieste. Medzi uväznenými je aj jeden mních, dve tibetské mníšky a šesť detí. Situáciu utečencov v Nepále však sťažuje skutočnosť, že nepálske úrady prestali udeľovať utečencom cestovné doklady. V októbri minulého roku sa pokúsila o útek do Nepálu dvadsaťdvačlenná skupina Tibeťanov, z ktorých boli štrnásti zatknutí, ostatným sa podarilo ujsť. V novembri potom začali čínske úrady ďalšiu protináboženskú kampaň v Tibete.

V decembri minulého roku Európsky parlament prijal uznesenie o porušovaní ľudských práv v Tibete a vyzval čínsku vládu, aby prepustila politických väzňov. Tiež ju vyzval, aby obnovila rozhovory so zástupcami dalajlámu. Hoci sú takéto pokusy zatiaľ viac-menej symbolické, dôležité je, že Európa je schopná pozdvihnúť svoj hlas proti čínskej brutalite v Tibete. To je dôležité nie len z hľadiska Tibetu a zápasu za jeho slobodu a dodržiavanie ľudských práv a slobôd, ale aj z hľadiska citlivosti a zrelosti samotnej Európy.

 (DF 40/2006, s. 10-11)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs