V tieni súdneho procesu stále funguje systém ochrany „našich ľudí“

 
Prokurátor Jozef Čentéš sa v týchto dňoch vyjadril, že „situácia v justícii a na prokuratúre je veľmi zlá“. Hoci prof. Čentéš to vysvetľuje zlyhaním jednotlivcov, predsa len dodajme, že táto situácia je výsledkom systematického budovania toxických prepojení, kontaktov a vplyvov (aby sme nepoužili pomenovanie mafiánsky štát) v ére vládnutia Roberta Fica a strany Smer.

Dnes je už azda zrejmé, prečo pred rokmi Marián Kočner, Robert Fico a jeho Smer i všetci s nimi toxicky prepojení potrebovali, aby Dobroslav Trnka pokračoval vo funkcii generálneho prokurátora. Alebo, keď to napokon nevyšlo, aby aspoň nebol vymenovaný Jozef Čentéš a aby si Smer napokon zvolil vlastného generálneho prokurátora.

Už roku 2010 bol dostatok dôvodov, aby Trnka viac nezastával funkciu generálneho prokurátora. Napriek tomu, alebo azda práve preto, ho Smer podporoval. Keď to nevyšlo a napokon bol zvolený JUDr. Jozef Čentéš, po skončení voľby generálneho prokurátora roku 2011 sa Trnka obrátil na Ústavný súd. V podaní argumentoval „procesne“, no z Košíc mu v podstate odkázali, že jeho argumenty sú smiešne.

Trnka okrem iného namietal porušenie svojich práv na prístup k voleným a iným funkciám nečinnosťou národnej rady, ktorá nepredložila prezidentovi návrh na jeho vymenovanie za generálneho prokurátora. Zároveň žiadal, aby ústavný súd zrušil výsledok voľby a aby prikázal národnej rade predložiť prezidentovi návrh na jeho vymenovanie za generálneho prokurátora. Inými slovami Trnka, ktorého nezvolili, tvrdil, že zvolený bol a že mal byť aj vymenovaný.

Z absurdných argumentov, ktoré Trnka v podaní uviedol, ilustračne spomeňme aspoň jeden. Trnkovi sa napríklad nepáčilo, že do počtu poslancov prítomných na hlasovaní boli započítaní aj tí, ktorí odovzdali neplatný hlasovací lístok. Argument sám osebe smiešny a absurdný, o to viac, ak ho predkladá doktor práv, no v kontexte vtedajšieho zápasu o podobu fungovania prokuratúry jednoducho pokus, ktorým on ani Kočner a ďalší nemali čo stratiť.

Ústavný súd však odcitoval Trnkovi paragrafy zákona o rokovacom poriadku, aby potom doktorovi práv vysvetlil, že do počtu poslancov prítomných na hlasovaní sa ráta aj počet neplatných hlasov. Trnkovi jednoznačne tiež odkázal, že jeho práva neboli porušené a že on ako kandidát nedosiahol počet hlasov potrebných na zvolenie a teda nebol zvolený.

To, že takéto triviálne veci musel Ústavný súd generálnemu prokurátorovi s titulom doktor práv vôbec vysvetľovať, sa dnes môže zdať úsmevné. No vo vtedajšom kontexte boli akékoľvek pokusy, hoc ako absurdné, jednoducho pokusmi o udržanie kontroly nad spôsobom fungovania prokuratúry. (Podobne treba čítať aj vtedajšie smerácke namietanie legislatívnych zmien zameraných na reformu prokuratúry.)

Ústavný súd vyvrátil všetky Trnkove námietky a jeho sťažnosti odmietol ako „zjavne neopodstatnené“.

Vtedajšie rozhodnutie Ústavného súdu je kvôli viacerým detailom mimoriadne dôležité. Uvádzať tu všetky Trnove námietky a tiež argumenty Ústavného súdu, ktoré ich vyvracajú, však nie je pre zámer tohto textu potrebné.

Keď to Smeru s Trnkom nevyšlo, bolo treba aspoň zamedziť vymenovaniu JUDr. Čentéša za generálneho prokurátora. Prezident Ivan Gašparovič, „akoby člen Smeru“, poslúžil a Čentéša nevymenoval. Ústavný súd sa síce neskôr vyjadril, že prezident Gašparovič nemal dôvod Čentéša nevymenovať, no Smer získal potrebný čas a medzitým si po predčasných voľbách zvolil vlastného generálneho prokurátora.

Ale prečo je dobré aj po rokoch si pripomenúť tieto skutočnosti?

V zrkadle medializovaných zistení, nahrávok atď. je zjavnejšie než kedykoľvek predtým, prečo bol v rokoch 2010 a 2011 zápas za reformu prokuratúry a za zmenu na jej čele taký dôležitý a zároveň taký neľahký. Iný ani nemohol byť.

V kontexte najnovšie medializovaných káuz a nahrávok bude dnes Trnka (a nielen on) využívať všetky možnosti, aby sa zachránil. Aby napríklad z krytia vykrádania štátu (ako na to ukazuje nahrávka jeho rozhovoru s Počiatkom) vyviazol spôsobom, „skutok sa nestal“. V prípadných kritických situáciách bude zrejme vyťahovať procesné argumenty. Dohady o tom, čo všetko na koho má a vie, sú namieste, no nateraz ich nechajme bokom.

Trnka, Kočner, Fico a spol. museli byť onoho času vyvedení z miery predstavou, že by na čele generálnej prokuratúry mohla nastať zásadná zmena. Zabezpečili sa aspoň tak, ako to šlo. Ich systém fungoval. Lenže Kočner napokon prekročil pomyselnú čiaru a zašiel priďaleko. To sa mu vypomstilo. Stiahol so sebou aspoň do verejného opovrhovania a profesijnej hanby zopár sudcov a sudkýň. Ale – ak si proces v súvislosti s brutálnou dvojnásobnou vraždou ­­- to je asi tak všetko. Nebyť medializovania káuz, verejných protestov a silného tlaku verejnosti (ohrozujúceho percentá Smeru) na personálne zmeny vo vedení rezortu vnútra a polície, ktovie…

Lenže tá pomyselná čiara zjavne stále existuje. Kočnerove tiene stále vidno. A systém ochrany „našich ľudí“ ďalej funguje na úrovniach, ktoré sú menej výkričné než vražda a Kočner.

Ako inak si vysvetliť, že pred pár dňami spolu s Trnkom neputoval do väzby aj Počiatek? A že Trnku rýchlo prepustili z väzby a prokurátor zrušili jeho obvinenie zo zneužitia právomoci verejného činiteľa, hoci nahrávka ho usvedčuje? Alebo, že Bödör nie je vyšetrovaný? Alebo že „šéfa“ zbavili obvinenia z podpory rasizmu? A v neposlednom rade, že minister Gál (Most-Híd) vymenoval za predsedu Okresného súdu v Prešove sudcu Štefana Tomášovského, ktorého meno figurovalo v kauze Glance House, keď pochybne rozhodol v prospech Kočnerových ľudí?

Print Friendly
Marián Balázs