O tom, ako rešpektovaný novinár Gianni Licheri ovplyvnil voľbu pápeža a otvoril cestu k zvoleniu Karola Wojtylu

 
S pripomenutím si sto rokov od narodenia Karola Wojtylu môže byť zaujímavé spomenúť aj nenápadnú udalosť, ktorá roku 1978 zásadne ovplyvnila voľbu nového pápeža.

Po smrti pápeža Jána Pavla I., ktorého pontifikát trval iba tridsaťtri dní, sa rešpektovaný novinár a jeden z najlepších znalcov Vatikánu Gianni Licheri rozhodol urobiť rozhovory s najvýznamnejšími členmi kardinálskeho kolégia o ich predstave ďalšieho pontifikátu. Postupne sa ukazovalo, že značná kardinálov favorizuje za nového pápeža kardinála Giuseppe Siriho, janovského arcibiskupa, ktorý už o tejto svojej pozícii vedel.

Licheri si spomenul, že krátko po skončení II. vatikánskeho koncilu sa Siri vyjadril v zmysle, že ani sto rokov nebude stačiť na to, aby sa napravili všetky chyby a omyly pápežov Jána XXIII. a Pavla VI. i koncilu. Pretože nešlo o verejné vyhlásenie, o tomto Siriho vyjadrení a jeho skutočnom názore na koncil vedel iba úzky okruh ľudí.

Licheri zvolil prezieravú stratégiu: kardinála Siriho požiadal o rozhovor ako posledného, a to až neskoro večer, v podstate pár hodín pred začiatkom voľby nového pápeža. Bolo zrejmé, že z časových dôvodov rozhovor vyjde až po začatí konkláve, takže voľbu to už neovplyvní. Siri zrejme aj preto svoje názory už neskrýval a prakticky predložil program svojho budúceho pontifikátu. Ten vyznel šokujúco, jeho predstavy vracali cirkev do predkoncilových čias. Napríklad kolegialitu v cirkvi nazval nezmyslom, podobne aj niektoré ďalšie názory a predstavy potvrdili Licheri obavy.

Bola však už noc a ráno mala väčšina kardinálov vstúpiť do konkláve s rozhodnutím voliť Siriho. Lenže Licheri ešte v noci odovzdal podstatnú časť rozhovoru denníku Gazetta del Popolo. Redaktori sa dali do práce a celú noc pripravovali mimoriadne vydanie. Do rána sa ho podarilo vytlačiť a ešte včas odovzdať kardinálom-voličom.

V sobotu 14. októbra 1978 ráno sa v Bazilike sv. Petra konala bohoslužba za voľbu nového pápeža. Kardinál Jean-Marie Villot v príhovore zdôraznil, že voľba pápeža je vážny úkon, pri ktorom „nás však Pán Boh neosvetľuje nadprirodzene totálnym spôsobom. Necháva slobodu nášmu rozumu a našej vôli.“ Mohla to byť už reakcia na rozhovor s kardinálom Sirim a odkaz kardinálom-voličom. Tí už mali za sebou ranný šok z vyjadrení kardinála Siriho publikovaných v Gazetta del Popolo.

Medzi Siriho stúpencami, ktorých bola dovtedy väčšina, nastal zmätok a zavládli obavy. Zvoliť za pápeža niekoho, kto otvorene a radikálne popiera závery koncilu a kritizuje dvoch pápežov, ktorých si vtedajší svet vážil za ich otvorenosť a progres, by bol veľmi zlý signál. Siriho nádeje zhasli veľmi rýchlo.

Druhým favoritom najmä talianskych kardinálov bol florentský arcibiskup, kardinál Giovanni Benelli. Ten však nemal až takú podporu, ktorá by stačila na zvolenie. Východiskom z patovej situácie bolo napokon kompromisné zvolenie Karola Wojtylu, ktorý mal podporu rešpektovaného kardinála Franza Königa.

Bola tak prerušená 455-ročná tradícia talianskych pápežov. Keď kardinál Felici oznámil svetu z centrálneho balkóna baziliky meno nového pápeža, zaplnené Námestie sv. Petra zostalo prekvapené, pretože Wojtylovo meno bolo v západnom svete neznáme. No keď sa nový pápež objavil na balkóne, prepukol aplauz.

Neskôr práve poľský pápež zavŕšil tzv. východnú politiku Vatikánu tým najlepším spôsobom a prispel k pádu komunistického režimu v sovietskych satelitoch Východnej Európy.