Dado Naď vo svojom texte O syndróme varenej žaby výstižne poznamenal, že „v dnešnej dobe si vďaka sociálnym sieťam môže svojich desať minút slávy užiť takmer každý. Stačí len nezaťažovať sa faktmi, zahodiť zábrany a ísť si svoje. Čím viac do extrému, tým viac lajkov.“
V texte upozorňuje na nebezpečne sa šíriace popieranie zdravého rozumu v aktuálnych súvislostiach. To je sprevádzané aj tými niekoľkými minútami slávy a pozornosti, teda niečím, čo by sme mohli nazvať aj sebacelebritizáciou. Dovolím si na tento text voľne nadviazať niekoľkými poznámkami, respektíve skromným pokusom tému rozšíriť o ďalšie súvislosti.
Sebacelebritizácia môže mať tri základné podoby. Prvá má podobu demonštratívneho popierania zdravého rozumu a šírenia nezmyslov a dezinformácií spojené s agresívnou rétorikou alebo aj fyzickým ohrozovaním druhých. Druhá má podobu reprodukovania hlúposti, teda šírenia nezmyslov, konšpiračných teórií a dezinformácií na sociálnych sieťach (s deštruktívnym dosahom na spoločnosť). Tretia má podobu zdanlivo neškodného vzdávania sa súkromia, ktoré však odkrýva vlastnú prázdnu, vzdáva sa vlastnej individuality a znižuje úroveň kultúrnosti.
V prvom prípade ide o demonštráciu primitívnosti a agresivity, v druhom o demonštráciu hlúposti, v treťom o demonštráciu prázdnoty.
John Lukacs v knihe Demokracia a populizmus opisuje, ako sa súťaž v popularite zmenila na súťaž v publicite. Slovo „populárny“ sa v politickom používaní postupne vytrácalo, „imidž“, a „publicita“ boli čoraz frekventovanejšie, až sa napokon vďaka public relations vytvoril aj v politike kult publicity, respektíve celebrity. Celebritizovanie tak prešlo zo šoubiznisu aj do politiky.
Dodajme, že dnes už aj do sveta bežných ľudí, a to práve vďaka sociálnym sieťam a moderným technológiám. Tak napríklad vzdávanie sa súkromia zdieľaním kadečoho súkromného nazval litovský filozof Leonidas Donskis doslova umieraním súkromia. „Súkromie nám umiera priamo pred očami,“ upozornil v knihe Tekuté zlo, ktorú napísal spoločne so Zygmuntom Baumanom. Mnohí „už nemajú žiadne tajomstvá v tradičnom, čestnom zmysle slova a ani nechápu, čo by to malo znamenať“. Naráža tým na lákadlo sociálnych sietí, kde mnohí ochotne zverejňujú, zdieľajú čokoľvek zo svojho života či bežného dňa „výmenou za to, že sa na okamih stanú stredom pozornosti“.
Podobne aj Bauman v knihe 44 listov z tekutého moderného sveta konštatuje, že mnohých dnes nedesí možnosť narušenia súkromia, ale pravý opak: nemožnosť zdieľať svoje súkromie. Z toho by mali pocit, že sa ocitli v zabudnutí a bez verejného záujmu. Celebritizovaním vlastného života si mnohí vytvárajú svoje „miniverzie statusu celebrity“.
Americká profesorka histórie na Vanderbiltskej univerzite Sarah Elisabeth Igová, ktorá sa téme krízy súkromia venuje už niekoľko rokov, takýchto ľudí nazýva dobrovoľnými exhibicionistami.
Miera a podoba odozvy určuje, či alebo nakoľko sa tieto podoby sebacelebritizácie stanú „normálnymi“, akousi ďalšou podobou normality. Treba dúfať, že naša spoločná odozva bude zakaždým taká, že popieranie zdravého rozumu najmä v jeho agresívnej, nebezpečnej a druhých ohrozujúcej podobe z verejného priestoru postupne vymizne. Aby sa tak stalo, musia však aj kompetentné orgány konať tak, aby pred vyšinutými jedincami a skupinkami ochránili tých, pre ktorých sú fakty a vedecká odbornosť základným profesijným východiskom pre riešenie problémov či výziev nášho sveta a života dnes i v budúcnosti.