Útokom proti Čaputovej začína Fico svoj posledný reštart a boj o stratené pozície

 
Ficov odkaz Zuzane Čaputovej týkajúci sa ústavných sudcov je útokom proti prezidentke až na druhom mieste. Na prvom mieste je to odkaz Pellegrinimu i poslancom Smeru a začiatok Ficovho boja o návrat dominantného postavenia v Smere s jasnou mocenskou kontrolou každej situácie.

Snaha byť predsedom Ústavného súdu Ficovi nevyšla, takže dnes mu už môže byť jedno, kto z aktuálnych kandidátov bude či nebude zvolený. Zároveň vie, že Zuzana Čaputová z nekompletného počtu nikoho nevymenuje. Vedel to už prv, než jej cez médiá poslal drzý odkaz.

Bojovať proti prezidentke bude tak či tak. Zuzana Čaputová sa musí pripraviť na to, že bude terčom, do ktorého bude poslanec Fico páliť svoj nazhromaždený hnev a nespracované frustrácie. Vyvolávanie konfliktov bude pre neho zároveň prostriedkom na mocenské vymedzenie sa (o to viac, že predseda vlády sa aspoň v tejto fáze snaží byť voči prezidentke ústretový, čím sa v konečnom dôsledku vymedzuje voči Ficovi). Čaputovej reakcia hneď v prvom konflikte s Ficom bola brilantná.

Pre poslanca Fica je tu posledná príležitosť. Čas na neľútostný boj o návrat a stratené pozície.

Predseda Smeru vie, že do volieb ho oligarchia aj štruktúry potrebujú na čele strany, ale po voľbách môže nastať posun. Nesmelá vzbura v časti Smeru bola zažehnaná tak rýchlo, ako sa objavila, no pre Fica je to vážny signál: v strane je nebezpečná rozbuška, potenciál, ktorý síce môže navonok bagatelizovať, no časom ho môže Pellegrini šikovne využiť.

Možno sa domnievať, že keď bol poslanec Fico zmiznutý (ako svojho času opakovane mizol Mečiar a nik nevedel, kde je a s kým), dával sa dokopy a pripravoval sa na nový a zrejme posledný reštart. Prišiel v kondícii, agresívny a arogantný ako v „najlepších“ časoch. Teraz mu ide najmä o to, mať pod kontrolou mocenské postavenie v Smere.

Stojí za povšimnutie, že predseda Smeru komunikoval svoj odkaz akoby za celú koalíciu. Danka s Bugárom postavil do úlohy štatistov a vlastne im odkázal, že nemieni tolerovať ani najmenší náznak ústretovosti voči prezidentke. Najmä Bugára tým opäť ponížil na celej čiare, no povedzme si úprimne, Bugár si to zaslúži.

Aj táto situácia iba potvrdzuje, kam až môže dospieť závislosť na moci, podriadenie štátu i politiky chorobným mocenským ambíciám a tiež legitimizovanie neakceptovateľných spôsobov podaním koaličnej ruky.

Predseda Smeru napokon predsa len naznačil možnú zmenu postoja. Hlasovanie napokon ukáže, no už toto vajatanie zaobalené do útokov proti Čaputovej a Kiskovi ukazuje na situáciu, keď ani Ficovi už nie je jasné, akým postojom by si potvrdil svoju moc v strane a koalícii.

Ficovo aktuálne politické zúfalstvo odkazuje na dve základné skutočnosti.

Po prvé, Robert Fico z politiky nemá kam ísť (v tom napokon nie je prvý a zrejme ani posledný). Ako právnik je v podstate už mimo svojej profesie a pôsobiť ako vysokoškolský pedagóg by ho asi nenapĺňalo, ibaže by to mal ako nejaké krytie pre prípad nutnosti odpovedať, čím sa živí. Navyše v zahraničí ho nechcú a nedostáva ani pozvánky do žiadneho prestížneho klubu niekdajších popredných politikov či premiérov ani na špičkové fóra.

Po druhé, politik Fico bol roky zvyknutý rozhodovať, byť na piedestáli pred svojím publikom a mať okolo seba servis na najvyššej úrovni. Teraz o to prišiel (okrem ochranky, všakže) a nedokáže to spracovať. Jediné, čo má, je závislosť na moci.

Z toho zároveň vyplývajú ponaučenia aj pre ďalší príbeh slovenskej politiky a jej terajších i budúcich aktérov. Prvé, politik musí mať profesiu, kam sa môže vrátiť alebo adekvátnu pozíciu, kam môže ísť po odchode z politiky. Druhé, dlhodobý návyk na mocenské postavenie a rozhodovanie a na reflektory, kamery a mikrofóny môže postupne prejsť až do chorobnej závislosti, ktorá pôsobí ako droga so všetkými dôsledkami.

Popri tom je tu aj ďalšie ponaučenie: vstup do koalície s niekým, koho spôsob a štýl vládnutia i rétoriky sú v demokracii neakceptovateľné, legitimizuje nedemokratické spôsoby a prehlbuje rozvrat politiky a deformácie demokracie. (Preto je aktér takéhoto koaličného objatia plne zodpovedný za každú vzniknutú, z hľadiska politickej kultúry a formálnych i neformálnych demokratických pravidiel neakceptovateľnú situáciu.)

Celkom stručne: Ak z politiky vymiznú morálka a zodpovednosť, má to na politiku i demokraciu veľmi vážne dôsledky.

 

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs