Po voľbách roku 2016 reč tela nových spoločníkov Smeru a SNS prezrádzala veľa. Z ich gest sa vytratila sloboda, z tvárí vymizla dôstojnosť, namiesto nej bolo badať kŕčovitú snahu presviedčať verejnosť, no najmä seba.
Rýchlo si osvojili aj Ficov primitívny spôsob strašenia, iba s iným objektom. Už aj oni nám začali orwellovsky odkazovať, že my, občania, nemáme čo namietať proti ich rozhodnutiam. Lebo už aj oni chránia Slovensko. Nie však pred tunelármi a zlodejmi – k nim si prisadli priamo ku korytu. Odtiaľ nám dotknuto odkazovali, že my, občania, nemáme zodpovednosť za krajinu a že si máme spočítať čísla. Že je po voľbách a máme si zvyknúť.
Akoby zodpovednosť za krajinu mali iba tí, čo majú ústavné funkcie. Ako by to nebola naša spoločná zodpovednosť. Akoby sme práve my boli tí, čo sú nezodpovední, a to iba preto, že trváme na plnení verejne daných prísľubov, že trváme na tom, že politika chápaná ako politický biznis a matematický kalkul rozkladá spoločnosť, že sme nezabudli na Hedvigu a že trváme na elementárnej etike a na politických hodnotách. A že takúto spoluprácu považujeme za legitimizovanie neprijateľného štýlu vládnutia a neakceptovateľných spôsobov politiky.
A to v tom čase ešte nebol únos Vietnamca, nebolo škandalózne odstavenie prokurátora, ktorý vyšetroval pozadie Kaliňákovho biznisu, nebola vražda novinára a jeho priateľky, neboli ešte chápadlá mafie siahajúce do tesnej blízkosti premiéra, ani škandál s Dankovým plagiátorstvom či Glváčova komunikácia s osobou dnes obvinenou v súvislosti s dvomi vraždami.
Aj po tomto všetkom Béla Bugár stále razí pragmatickú machiavellistickú politiku legitimizujúcu všetok tento hnus. Keď sa ho novinári pýtajú na jasný postoj, alibisticky sa vykrúca, hovorí, že ho to už prestáva baviť, prípadne zaútočí podobne ako Fico len v soft verzii. Keď sa auditórium zasmeje jeho alibistických rečiam, urážajúco im odkazuje, že sa môžu smiať, aj tak ničomu nerozumejú. Odkazuje, aby sme nekádrovali, že veciam nerozumieme, lebo nemáme skúsenosti, že on je v politike už roky, že Dankovo zotrvávanie v pozícii ústavného činiteľa je vecou jeho voličov atď. Akoby deliaca čiara nemala viesť medzi etickým a neetickým, medzi dodržiavaním pravidiel a ich porušovaním, medzi politickou kultúrou a nekultúrnosťou, medzi nárokovaním si na demokratické pravidlá a ich pragmatickým vytláčaním na okraj v podobe nepotrebných rekvizít.
Občan verejne potupený správaním sa vládnej koalície sa díva na tlačenicu pri válove a cíti zdesenie kombinované so zhnusením. Najprv počúval marketingové reči o akejsi hrádzi proti extrémizmu, potom, že táto orwellovská farma bude dobre organizovaná a bude prosperovať. Teraz počúva ďalšie falošné tóny, aby napokon zistil, že udržiavať hnus a špinu je vraj lepšie ako predčasne nanovo rozdať karty. Nič o slušnosti, morálke, demokratických pravidlách. Pred zrakom občanov sa strácajú rozdiely, až sa nedá rozoznať, kto je kto.
Lenže trvať na politickej kultúre, politickej etike a jasných hodnotových postojoch nie je žiadne kádrovanie, ani prejav neskúsenosti, okázalé moralizovanie, či infantilná honba na tých, čo hlásali, že charakter rozhoduje. Je to celkom obyčajné trvanie na elementárnych pravidlách a princípoch slušnosti. Trvanie na niečom, bez čoho sa demokracia rozkladá a rozvracia, bez čoho spejeme do slepej uličky. Trvanie na tom, čo jediné posúva spoločnosť dopredu a prehlbuje kvalitu našej slobody a demokracie.