Iveta Radičová v čase socializmu podpísala známu občiansko-ochranársku výzvu Bratislava nahlas i protestný list prezidentovi Husákovi proti uväzneniu piatich známych disidentov. Tieto postoje zaujala vo vedomí, že jej môže hroziť perzekvovanie a jej dráha sociologičky môže byť vážne ohrozená. Napriek týmto reálnym hrozbám zaujala postoj občianskej statočnosti a odvahy. Bolo to v čase, keď Gašparovič prednášal komunistické právo. Aj ona si ctí hodnoty Novembra, ale si ich neprivatizuje. Nesie ďalej jeho étos. Škoda že konzervatívci tieto jej postoje nedokázali pripomenúť a vyzdvihnúť, aspoň tak, ako ona dokázala veľkoryso vyzdvihnúť osobnosť Františka Mikloška a vysloviť mu uznanie. Iveta Radičová nemusí spĺňať všetky predstavy svojho bývalého súpera, ale určite spĺňa väčšiu časť predstáv o spoločnom dobre a o dobrom prezidentovi. A to aj politickou kultúrou počas kampane. Ignorovať druhé kolo je nezodpovedný hazard a zároveň smutný koniec jedného politického príbehu. Je nahrávaním na víťazstvo bezcharakternosti a na udržiavanie modelu komunistickej a mečiarovskej minulosti a populistickej a nacionalistickej prítomnosti. Nevidieť rozdiel medzi dvomi finálovými súpermi je slepota. Klásť ich na jednu, ignorovanú úroveň, je urážkou slušnejšieho. Vidieť menšie alebo väčšie zlo všade mimo svojho úzkeho kruhu je pýcha.
Ivete Radičovej jedni vyčítali, že v kampani nie je dosť tvrdá, iní, že ani ona nemá tému. Akosi sme si na Slovensku zvykli, že agresivita, útočenie, konfrontačný štýl patrí k politickému zápasu. Ona sa však odvážila ukázať, že k politike môže a musí patriť slušnosť, noblesa a politická kultúra. Ukázala krajšiu tvár politického zápasu. Odkryla tie hodnotové rezervy, ktoré slovenská politika popri všetkých jej pokriveniach našťastie ešte stále má. A práve to sa stalo témou, ktorú niesla ako sebe vlastnú. Akosi sme si zvykli, že témou je iba to, čo sa hneď explicitne sformuluje (najčastejšie podľa toho, čo chce volič počuť), a zabudli sme, že témou môže a má byť aj to, čo človek zjavuje a nesie svojím vystupovaním, svojou osobnostnou kultúrou. Tu sa až následne stáva hodnoverným aj jej rétorické vyjadrenie. Pre Radičovú sa teraz otvára autentický priestor na výraznejšie vyjadrenie posolstiev, napríklad o spôsobe vykonávania moci, o smerovaní krajiny, o sociálnej solidarite, o podpore chudobnejších regiónov a podobne.
Z mečiarovskej minulosti terajšieho prezidenta ešte aj dnes mrazí a z preferovanej rétoriky i správania sa jeho politických podporovateľov musí byť slušnému človeku horšie než zle. Ak sa Radičová popri výraznejšom vyjadrení politických a hodnotových posolstiev rozhodne jasne vykresliť aj príbehy a portréty ich oboch, bude mať v tom podporu všetkých, ktorí ešte nestratili pamäť.
V hre je teda veľa: buď budeme aj ďalej akceptovať obraz komunizmu a mečiarizmu, nacionalizmu a populizmu, alebo uprednostníme obraz slušnosti, čistej minulosti a politickej kultúry.
(SME, 30. 3. 2009)