V znamení práva a kríža

Európsky súd pre ľudské práva protiprávnosť krížov v talianskych verejných budovách dôvodil tým, že porušujú Dohovor o ochrane základných práv a slobôd v článku 9, ktorý hovorí o slobode myslenia, svedomia a vyznania, a v článku 1 prvého dodatkového protokolu, kde sa hovorí o práve na nábožensky neutrálne vzdelanie a práve rodičov vzdelávať a vychovávať svoje deti v súlade s ich presvedčením. Kritici tohto rozhodnutia bijú na poplach. Kríže v talianskych štátnych školách a iných verejných budovách však treba vnímať v konkrétnom talianskom historickom a spoločensko-politickom kontexte.

Prepojenie štátu a náboženstva

Dobytím Ríma roku 1870 došlo k definitívnemu zániku pápežského štátu v jeho dovtedajšej teritoriálnej a politickej podobe. Tým sa vyostril politický spor medzi pápežom a talianskym kráľom. Tento spor, známy ako Rímska otázka, sa skončil až Lateránskymi zmluvami roku 1929, ktorými bol nie teritoriálne, ale politicky znovuvytvorený a uznaný pápežský štát Vatikán. Konkordát, ktorý bol súčasťou týchto dohôd, potvrdil pozíciu rímsko-katolíckeho náboženstva ako štátneho náboženstva.

Umiestňovanie krížov v školách a iných verejných budovách v Taliansku bolo zavedené zákonom z roku 1924 za vlády Mussoliniho Fašistickej strany. Bol to jeden z krokov k upokojeniu vzťahu štátu a pápežstva. Bol v súlade s vtedajším talianskym právnym poriadkom a bol praktickým vyjadrením politického prepojenia medzi štátom a náboženstvom.

Podobne ako predstavitelia väčšiny rodiacich sa autoritatívnych režimov v moderných dejinách aj Mussolini mal záujem na tichej podpore či nekritickom tolerovaní svojej politiky zo strany cirkevných autorít. Tiché tolerovanie mohlo legitimizovať jeho politiku v očiach väčšinového veriaceho obyvateľstva. Tento kontext bol pre umiestňovanie krížov zrejme rozhodujúci. Preto v súvislosti s otázkou krížov v štátnych školách odvolávanie sa na kresťanské tradície talianskeho štátu nezodpovedá celkom skutočnosti. Navyše pri odvolávaní sa na tradíciu by sa nemalo zabúdať aj na skompromitovanie kríža v dejinách.

Zmena ústavou

Po vojne sa Taliansko stalo parlamentnou republikou a jej Ústava z roku 1948 bola štandardnou ústavou sekulárneho štátu bez väzieb na akúkoľvek ideológiu či náboženstvo. Hoci zrušila privilegované postavenie rímsko-katolíckeho náboženstva, v praxi pretrvali niektoré prvky historickej previazanosti štátu a náboženstva, ako napríklad kríže vo verejných budovách. Pretrvali však bez ústavného podkladu a zotrvačne, pretože väčšinovému katolíckemu obyvateľstvu nevadili, neboli predmetom protestov a nikto neriešil ich konformitu s novým ústavným zriadením.

Zrušenie exkluzivity katolíckeho náboženstva bolo úpravou konkordátu definitívne potvrdené v roku 1985. Ale kríže vo verejných budovách opäť akoby zotrvačne zostali.

Súdny aktivizmus?

Článok 9 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd zakazuje aktivity, ktoré by niekomu zabraňovali vyznávať svoje náboženstvo alebo byť bez vyznania. Je otázne, či kríž na stene je sám osebe spôsobilý niekomu brániť v tom, aby bol dovnútra aj navonok moslimom, židom, budhistom, či ateistom. Pri extrémnej citlivosti môže byť vnímaný ako vnucovanie určitého náboženstva a svetonázoru. Na druhej strane si ťažko možno predstaviť vnucovanie náboženstva a svetonázoru len vystavením symbolov bez prezentácie obsahu a doktríny (bez povinného vyučovania náboženstva).

Článok 1 prvého dodatkového protokolu zakladá právo na nenáboženský a neideologický obsah vzdelávania. Z tohto hľadiska je diskutabilné, či kríž na stene v škole sám osebe predstavuje vstup náboženstva do obsahu vzdelávania.

Európsky súd uplatnil rozširujúci výklad predmetných právnych noriem, čo je jedným z troch prípadov, keď možno hovoriť o súdnom aktivizme. Nič to však nemení na tom, že ide o logické a racionálne rozhodnutie z hľadiska toho, čo deklaruje talianska legislatíva a tiež taliansky podpis pod Dohovorom, ako aj z hľadiska princípu sekulárneho štátu.

Náboženský symbol síce odkazuje na príbeh, ktorý symbolizuje, ale výpovednú hodnotu má vtedy, ak sa spája s ľudským vedomím, čiže ak je slobodne prijímaný a jeho obsah je prítomný v človeku a jeho životnej praxi. A v kresťanskom prostredí by nostalgické privatizovanie spoločenského priestoru malo ustúpiť zrelej reflexii o sebachápaní, mieste a úlohe cirkvi a kresťanstva v modernom svete a sekulárnej spoločnosti. To sú dve výzvy či témy, ktoré siahajú ponad talianske hranice.

(SME, 28. 12. 2009)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs