Vláda bez vízie a bez plánu

 

Leto malo byť „reformné“ a mali byť tri desiatky konferencií, na ktorých sa malo diskutovať o reformných plánoch súvisiacich s miliardami eur z Fondu obnovy EÚ. Diskusia mala byť politická, odborná a verejná. Potom mala nasledovať práca úradníkov a expertov na výslednom dokumente. Nič sa napokon nedialo a vláda k tomu ešte premrhala aj čas na prípravu na druhú vlnu pandémie.

Dnes sme už mali poznať priority pre jednotlivé ministerstvá a prioritné témy premiéra. No stále z toho nič nie je. Všetko prebieha za zatvorenými dverami a namiesto konferencií, diskusií a reformného plánu obnovy oficiálne vidíme akurát tak premiérove pubertálne statusy a neoficiálne akýsi uniknutý dokument s nulovou politickou váhou.

Pre každú krajinu, a teda aj pre Slovensko je to obrovská šanca a môže to byť pozitívny zlomový moment v obnove a modernizácii krajiny. Adekvátne tomu mala od začiatku prebiehať odborná diskusia a verejnosť by si bola zaslúžila od začiatku priebežnú informovanosť adekvátnu váhe, akú takýto plán obnovy má, resp. má mať. Avšak to, čo sa v tejto veci deje v réžii premiéra a ministra financií je niečo – opäť – také nedôstojné, až sa natíska otázka, či vedia vôbec, o čo tu naozaj ide a čo je to vlastne plán obnovy v intenciách Európskej komisie.

Absencia diskusie odbornej verejnosti okrem iného znamená, že dokument nie je priebežne odborne pripomienkovaný a vylepšovaný. Pretože práve toto je – popri informovanosti verejnosti – účel odborných diskusií a verejných debát. Na to už ani nebude čas. Nevieme, netušíme, čo – okrem proklamovaného boja proti korupcii a podvodom – vlastne táto vláda chce, čo chcú jej kľúčoví ministri a ako si vláda predstavuje ďalšie modernizačné smerovanie Slovenska. Ak v tejto súvislosti niekto niečo predsa len povie, tak len všeobecné frázy a nič zmysluplné. A premiér uhýba pred nepríjemnou, no oprávnenou otázkou o takmer až tajnej príprave dokumentu za dverami ministra Hegera a ešte sa pri tom cíti aj dotknutý.

Máme historickú šancu na reformnú obnovu a modernizáciu. No ak v takejto situácii omnoho viac vieme o Matovičových statusoch, Kollárových škandáloch (ktoré už padajú na hlavu celej koalície, všakže, páni a dámy zo Za ľudí) a finančnej negramotnosti pani Pavlínky než o reformnom pláne obnovy, tak niečo tu nefunguje, čosi tu nie je v poriadku.

Nateraz to vyzerá presne tak ako s tým Sládkovičovom. Najprv sme počuli, že „zrušíme bez hanby polovicu vysokých škôl, umelo vytvorené školy v Skalici, Sládkovičove a podobné bludy, ktoré deformujú systém“, aby zakrátko už putoval štedrý balík peňazí do Sládkovičova a na pár rokov nielenže finančne zahojil túto školu, ale zabezpečil jej nezrušenie. Inými slovami, najprv ľúbivé slová v rámci politického marketingu, potom realita v príkrom rozpore so sľubmi.

Toto nie je diplomovka, ktorá sa podvodne vyskladá. Tu na neschopnosť splniť jasne dané kritériá môžeme doplatiť všetci.

Neschopnosť nemožno donekonečna prekrývať rečami o boji proti korupcii, o rozkradnutom Slovensku alebo o tom, komu ktorí voliči stále veria. Ak sa takýto prístup urýchlene nezmení, o Slovensku ako o modernej európskej krajine budeme naďalej iba snívať.