Vraj nikdy nesiahli na slobodu tlače

 
Prvá vláda Roberta Fica siahla na slobodu tlače legislatívnymi úpravami, druhá obmedzením prístupu novinárov k informáciám.

„Nikdy, a to ani vtedy, keď SMER – sociálna demokracia bol sám vo vláde (2012 – 2016), sme na slobodu tlače nesiahli,“ tvrdí Robert Fico. Lenže za prvej vlády Roberta Fica sa Slovensko v rebríčku krajín podľa slobody tlače prepadlo z prvej desiatky až do štvrtej. A za Ficovej druhej vlády porušenie slobody tlače konštatovala aj Tlačová rada.

Po rokovaní koaličnej rady v decembri 2007 sa Robert Fico vyjadril, že vládna koalícia (Smer – HZDS – SNS) sa dohodla na politickom obsadení miest v Radách STV a SRo. Dokonca povedal, že vládne strany majú záujem, „aby tam boli zvolení ľudia, ktorí budú reprezentovať naše názory“. Bolo to otvorené priznanie sa k politickému ovládnutiu verejnoprávnych médií.

Robert Fico označil novinárov SME, Pravdy a redaktorov TA3 v súvislosti s príspevkami o dôchodcovských správcovských spoločnostiach za prostitútky. Tlačová rada uložila niektorým médiám pokarhania za články súvisiace s kauzou Privilégium, pričom podnet podalo samotné ministerstvo práce. Kauza sa týkala ministerky práce Viery Tomanovej.

Zavŕšením atakov na médiá bol nový tlačový zákon s platnosťou od 1. júna 2008. Vláda neakceptovala kritické stanoviská ani z domáceho prostredia, ani zo strany OBSE či organizácie Freedom House. Napriek množstvu výhrad a kritických stanovísk parlament tlačový zákon schválil a prezident Ivan Gašparovič ho podpísal.

Už pred schválením zákona vyšli denníky s bielymi titulnými stranami na protest proti snahe Ficovej vlády novým tlačovým zákonom obmedziť slobodu tlače. Predtým sa tak stalo dvakrát za vlády Vladimíra Mečiara.

Roku 2009 sa Slovenská republika prepadla vo svetovom rebríčku krajín podľa slobody tlače z prvej desiatke až na 44. miesto. Reportéri bez hraníc to dávali do súvislosti najmä s novým tlačovým zákonom. Podľa renomovanej medzinárodnej organizácie bol tlačový zákon súčasťou nového typu hrozby potláčania slobody médií formou legislatívnych úprav.

A ako rozhodovali v tom období súdy? Napríklad týždenník Trend mal zaplatiť Robertovi Ficovi osemtisíc eur. Plus jeden deň takisto Robertovi Ficovi 66 tisíc eur. Nový čas Jánovi Slotovi 20 tisíc eur. Denník SME 33 tisíc eur Ivanovi Lexovi. Najvyšší súd odmietol dovolanie vydavateľa týždenníka Plus 7dní proti rozhodnutiu Krajského súdu zaplatiť Štefanovi Harabinovi odškodné vyše 31 tisíc eur za článok z roku 2005. V čase odmietnutia dovolania predsedom Najvyššieho súdu bol už Štefan Harabin.

Uvedené sumy vzbudzovali dojem, že šlo o demonštráciu moci, ekonomický nátlak a zastrašovanie.

Až po zmene vlády novela tlačového zákona z mája 2011 vyriešila zásadné domáce i zahraničné výhrady voči viacerým ustanoveniam dovtedy platného zákona. Podľa nezávislých svetových organizácií na ochranu slobody slova uvedená novela spĺňa najvyššie kritériá a je v súlade s medzinárodnými štandardmi.

Za druhej vlády Roberta Fica úrad vlády i niektoré ministerstvá odmietali odpovedať niektorým novinám. Tlačová rada to označila za porušenie slobody tlače obmedzením prístupu novinárov k informáciám.

Toľko k Ficovmu tvrdeniu, že oni nikdy nesiahli na slobodu tlače.

(Aktuálne.sk 23. 5. 2017)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs