Východná politika Vatikánu pred novembrom ’89

Krátko po tom, čo Talian Roncalli nastúpil na pápežský stolec ako Ján XXIII., politika a diplomacia Vatikánu po predchádzajúcom čase uvoľnenia nabrala nový dych. V čase jeho nástupcu Pavla VI. sa definitíve udomácnil pojem „východná politika“, ktorý sprevádzal vatikánsku politiku smerom na Východ až do definitívneho pádu komunistických režimov.

Kardinál Casaroli 

Architekt a špílmacher tejto „ostpolitiky“, muž krehkého a labilného zdravia, kardinál Agostino Casaroli, doktor kánonického práva, sa začal zaúčať v štátnom sekretariáte v roku 1937 v čase pontifikátu Pia XI. a  zostal tam počas pontifikátu až šiestich pápežov. Pôvodne však chcel byť filozofom, no mal aj silné sociálne cítenie: niekoľko rokov sa venoval delikventnej mládeži v Ríme, žil s ňou istý čas v komunite vo Villa Agnese neďaleko Vatikánu a venoval sa jej ešte aj v čase, keď už pracoval ako štátny sekretár. Casaroli, ktorý vo Vatikáne začínal ako „archívna myš“ a u ktorého sa pre slabé zdravie ani nepredpokladalo, že by niekedy mohol opustiť Rím, si pre svoju precíznosť, s akou „obrusoval“ oficiálne dokumenty cirkvi, vyslúžil vo Vatikáne prezývku „arcibiskup Limy“ (v taliančine sa totiž výrazom „lima“ označuje pilník na nechty).

Počas pontifikátu Jána XXIII. sa mu zdravie zlepšilo natoľko, že mohol byť zástupcom Vatikánu pri rokovaniach s krajinami východnej Európy.

Východná politika Vatikánu mohla nabrať nádejnejšie kontúry v roku 1963. Najprv prišiel do Vatikánu list arcibiskupa Berana, ktorý bol bez akéhokoľvek súdneho nariadenia štrnásť rokov držaný na neznámom mieste, bez rádia, bez novín a bez možnosti styku s inými než so svojimi väzniteľmi. V liste, ktorý neznámy človek vhodil v Ríme do poštovej schránky, sa pražský arcibiskup pýta, čo by bolo možné urobiť pre jeho diecézu i pre neho samého. Pápež dal pokyny viedenskému arcibiskupovi Königovi a kardinál Casaroli, ktorý bol v tom čase vo Viedni, dostal za úlohu navštíviť Prahu a Budapešť. Najprv kardinál König nasadol do auta s diplomatickou značkou rakúskeho veľvyslanca v Maďarsku a viac-menej tajne navštívil kardinála Mindszentyho v Budapešti v jeho útočisku na americkom vyslanectve, vtedy ešte riadenom chargé d’affaires. O krátky čas sa s ním stretol aj Casaroli, ktorého šofér viedenskej nunciatúry musel nechať samého na rakúsko-maďarských hraniciach, a tak v obleku a kravate vykročil ako nenápadný občan v ústrety neznámemu Východu. Keď sa o štyri dni stretol v Prahe aj s arcibiskupom Beranom (na hraniciach ho čakal prednosta štátneho úradu paradoxne menom Hrůza), napriek zložitým podmienkam to znamenalo, že podsekretár pre mimoriadne záležitosti cirkvi môže začať vytvárať konkrétny plán východnej politiky. Tento brilantný vatikánsky diplomat chcel svoje ciele dosiahnuť skôr rokovaním ako konfrontáciou. V roku 1966 sa mu dokonca podarilo obnoviť štrnásť rokov zamrznuté diplomatické styky s Belehradom a v roku 1971 sa prvýkrát po päťdesiatich rokoch podaril oficiálny styk na diplomatickej úrovni aj s Moskvou.

Keď sa Pavol VI. vyjadril, že je „takmer nemožné rokovať s komunistami“, Casaroli to pochopil ako potrebu pokračovať v medziach onoho „takmer“. Jeho cieľom bolo uzavretie dohôd, ktoré by umožnili aspoň minimálne záruky pre katolíkov. Rokovania s komunistickými vládami boli však disidentmi neraz ostro kritizované. Maďarskí disidenti kritizovali napríklad dohodu z roku 1971, ktorá zabezpečovala kardinálovi Mindszentymu možnosť opustiť Maďarsko po pätnástich rokoch strávených na americkej ambasáde v Budapešti. Sám kardinál Mindszenty bol vždy jednoznačne proti vyjednávaniu s maďarskou vládou.

Počas pontifikátu Pavla VI. bol Casaroliho prístup priam protikladný v porovnaní s prístupom vtedajšieho štátneho sekretára kardinála Benelliho. Mimochodom kardinál Benelli bol známy nielen svojou svižnou a ráznou diplomaciou, ale aj rýchlou jazdou autom, čím sa stal postrachom rímskych šoférov. Práve pre túto záľubu ho niektorí nazvali zajacom, kým trpezlivého a tichého Casaroliho, naopak, korytnačkou. Pri oficiálnych vatikánskych ceremóniách títo muži stáli vždy vedľa seba a pri tomto pohľade mnohí pozorovatelia zhodne tvrdili, že práve so svižným Bennellim na čele prekročí cirkev prah 21. storočia.

Prekvapivá voľba kardinála Wojtylu za pápeža v roku 1978 pomohla posilniť diplomatický i disidentský zápas o slobodu. V roku 1979 Ján Pavol II. podľa rady kardinála Wyszyńského vymenoval Casaroliho za štátneho tajomníka, a tým ho zvolil za muža číslo dva katolíckej cirkvi. Krátko po tom ho vymenoval aj za kardinála, a to i napriek tomu, že sa povrávalo, že má voči nemu nemalé výhrady. Tieto domnienky pramenili zrejme z toho, že kým Casaroli vyjednával s komunistickými vládami, poľskí biskupi, vrátane nového pápeža, sa na Casaroliho vyjednávanie s poľskými komunistami dívali s nevôľou a voči jeho snahám boli pomerne skeptickí. Pápež však v ďalších rokoch nešetril chválami na tohto brilantného diplomata, ktorý vedel, že dohody s komunistami sú len krátkodobým a núdzovým riešením. Pápež v ňom našiel skutočného partnera na dosiahnutie vytúžených zmien. Casaroliho vatikánska diplomatická kariéra i celé dlhoročné úsilie bolo korunované stretnutím Jána Pavla II. s Michailom Gorbačovom a nadviazaním diplomatických vzťahov s vtedajším Sovietskym zväzom. Paradoxne v čase pádu komunizmu vo východnom bloku.

Záverečnú fázu východnej politiky po Casaroliho odchode do dôchodku v decembri 1989 prevzal arcibiskup Angelo Sodano, niekdajší nuncius v Chile počas Pinochetovej vlády, sekretár pre styk so zahraničím (v politickom vyjadrení minister zahraničných vecí) a posledné dva roky aj Casaroliho asistent. V novej politickej atmosfére pochopiteľne mohol začať presadzovať požiadavky Ríma nekompromisnejšie ako jeho predchodca. Jeho nástupom sa začal nový diplomatický vek.

„Východná politika“ a ČSSR

Po roku 1948 sa situácia v Československu rapídne zhoršila. Štátni zmocnenci obsadili biskupské úrady, boli zrušené semináre, nincius Ottavio de Livio musel opustiť ČSR, boli násilne zlikvidované kláštory a kňazi a rehoľníci boli zatýkaní a internovaní. Vývoj či postup východnej politiky vo vzťahu k Československu bol pomerne ťažký a komplikovaný nielen kvôli týmto skutočnostiam, ale predovšetkým pre dlhodobo tvrdý postoj Prahy k Vatikánu. Po Casaroliho stretnutí s Beranom akoby svitla nádej na možné vyjednávania s režimom. Komunistická vláda dokonca vyjadrila ochotu umožniť niektorým internovaným biskupom návrat do funkcie, ako aj vyriešiť situáciu v Prahe. Bol to však iba taktický krok, ktorý mal upokojiť Vatikán. Ten po naťahovaní času rýchlo zistil, že na lepšie časy ešte nesvitá.

Úder československej byrokracii zasadil sám Pavol VI., keď vopred oznámil, že medzi novými kardinálmi bude vymenovaný aj Beran. Vláda sa na krátky čas dostala do patovej situácie a musela sa vyjadriť. Štátny zástupca K. Hrůza bol nútený navštíviť Rím a pokračovať v rokovaniach. Zdalo sa, že by sa situácia mohla kompromisne vyriešiť, no riešenie sa týkalo už nielen Berana, ale aj Františka Tomáška. Preto Casaroli opäť vycestoval do Prahy a stretol sa s Beranom i s Tomáškom. Na osudné stretnutie s Beranom si Casaroli v rozhovore pre La Republica v septembri 1988 spomínal takto: „V Prahe som sa stretol s Beranom. To on prišiel za mnou do môjho hotela. Z rôznych dôvodov miesto toho, aby som sa obmedzil na hovorenie, písomne som sformuloval to, čo som sa ho chcel spýtať. Povedal som mu v skratke toto: ‚Túži vaša eminencia prísť do Ríma, s čím by vláda bola ochotná súhlasiť, alebo chcete zostať tu? V čom je rozdiel? Ak, eminencia, zostanete tu, potom, samozrejme, ako symbol. Pokiaľ však prídete do Ríma, vláda je ochotná súhlasiť s tým, aby sa mons. Tomášek stal apoštolským administrátorom arcidiecézy.‘ Beran, sediaci oproti mne, bol zarazený; rozhodoval sa a potom pre dobro diecézy sa rozhodol súhlasiť s prípadným odchodom do Ríma. Vždy bol presvedčený, že vláda mu ponechá otvorenú cestu k návratu, a preto sa neskôr on sám alebo iní v jeho mene sťažovali, že ho podviedli. Hovoril som s ním a on mi povedal, že v žiadnom prípade ten podvod nepripisuje Svätej stolici. Napokon my sme dobre vedeli, že keď už prídeme do Ríma, myslieť na jeho návrat ako pražského arcibiskupa by bolo dôkazom mimoriadneho optimizmu.“

Po menovaní arcibiskupa Berana za kardinála sa vzťahy stali príliš krehkými a delikátnymi a jednania sa dostali na bod mrazu. V marci 1965 prevzal správu pražskej arcidiecézy František Tomášek. Casaroli bol vo vzťahu k Československu už celkom pesimistický, no biskupi Nécsey, Lazík a Tomášek na neho naliehali, aby vo vyjednávaniach pokračoval. Casaroli však zmenil taktiku, pritvrdil a zahral tvrdého muža Vatikánu. Zakaždým, keď ho chceli oklamať zdanlivo ústretovým gestom, jasne dal najavo, že nie je naivný a podmienky začal klásť on. Oficiálne bol voči Prahe tvrdý a ostrý, no v zákulisí hral šikovnú diplomatickú hru.

Vatikán pravidelne a s konkrétnymi príkladmi takticky predhadzoval pražskej vláde, či pre ňu nie je dôležité, ako sa na situáciu v Československu pozerá svet, keď v ostatných socialistických krajinách postupne dochádza k výraznému uvoľneniu. Postupne sa tak situácia Prahy zdala byť viac a viac patová. Navyše v osemdesiatych rokoch nomenklatúrne kádre mali strach z moskovskej perestrojky a štátna moc si nevedela poradiť so státisícovými masami mladých ľudí na pravidelných púťach, so šíriacimi sa samizdatmi, s tajnými kňazmi a ilegálnym pôsobením reholí, a tak bola nútená tieto aktivity do istej miery ticho tolerovať. Problémom pre štátnu moc boli aj dozvuky sviečkovej manifestácie z roku 1988.

Koncom osemdesiatych rokov vatikánska diplomacia využila bezradnosť Prahy a komunistov primäla k súhlasu s prijímaním limitovaného počtu nových kandidátok do ženských rádov, ktoré boli izolované od spoločnosti a ako-tak „prežívali“, no oficiálne nesmeli prijímať nové členky. Po podpisovej akcii kňazov košickej diecézy za menovanie nových biskupov a za náboženskú slobodu mohol prísť záverečný krok prednovembrovej vatikánskej „východnej politiky“ vo vzťahu k Slovensku – vymenovanie dvoch biskupov a návšteva kardinála Tomka na Slovensku.

Názory na výsledky tzv. „východnej politiky“ sú rôzne, no sám Casaroli priznáva, že výsledky boli obmedzené a chabé. Treba však priznať, že v daných podmienkach by bolo dosiahnutie výraznejších výsledkov nepredstaviteľné.

Ponovembrovým odpochodovaním mocných sa mohlo naplniť dlhoročné úsilie vatikánskej diplomacie, domácich aktivít i disentu. Tu sa však už začína ďalšia kapitola slovenských cirkevných dejín…

(Domino fórum, 47/2004, s. 12)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs