Vyhral Putin, vyhrali čekisti

 
Keď sa Vladimir Putin stal premiérom, v priebehu roka a pol to bol už tretí ruský premiér s minulosťou spojenou s KGB. Náhoda to však nebola.

V novembri 1989 pôsobil podplukovník Putin v drážďanskej pobočke KGB. Bola to jeho prvá zahraničná misia. Keď o dva roky neskôr Sovietsky zväz zanikol, pol milióna pracovníkov KGB zostalo v bezvládí a neistote.

Pre mnohých z nich bolo nasledujúce obdobie ideálne pre vstup do politiky alebo biznisu: mali množstvo kontaktov, na obrovské množstvo ľudí mali rôzne materiály, ovládali cudzie jazyky.

Množstvo pracovníkov bývalej KGB prešlo do nových tajných služieb, viacerí šli pracovať na ministerstvá alebo do správy miest či regiónov. Objavili sa na dôležitých a vplyvných pozíciách. Tak nachádzame vo funkcii zástupcu predsedu mestskej správy Petrohradu Vladimíra Putina a okolo neho hneď niekoľko bývalých dôstojníkov KGB. Skupinu bývalých tajných možno hľadať aj za porážkou petrohradského starostu v komunálnych voľbách roku 1996, po ktorých sa Putin stal vedúcim kancelárie nového starostu. Pre bývalého dôstojníka KGB ideálna pozícia s lojálnym okruhom bývalých tajných na štart politickej kariéry v nových podmienkach.

Keď sa potom stal Putin šéfom ruskej Federálnej bezpečnostnej služby, opäť stavil na bývalých dôstojníkov KGB. Keď sa stal prezidentom, v jeho blízkosti znovu nájdeme mnohých bývalých tajných, medzi nimi aj jeho najbližšieho človeka z Petrohradu.

Pozorovatelia i odborníci na Rusko upozorňujú, že okolo Putina a v celej ruskej štátnej správe je viacero ľudí, ktorým sa slangovo hovorí čekisti. Takto sa kedysi hovorilo príslušníkom Čeky, prvej sovietskej tajnej polície zameranej na odhaľovanie tzv. vnútorných nepriateľov a na boj proti kontrarevolúcii a sabotáži. Pod jej kontrolu patrili aj gulagy a mala na svedomí prenasledovanie, zatýkanie a mučenie nepohodlných osôb. Čeka bola predchodcom KGB.

Slovom čekisti sa dnes v Rusku slangovo označujú bývalí či súčasní príslušníci ruských tajných služieb. V politike a štátnej správe sa usilujú vytvoriť z Ruska silno centralizovaný a vojensky silný štát. Je to silná a vplyvná skupina ľudí, ktorí odsudzujú Západ, označujú ho ako dekadentný a vidia v ňom sily, ktoré chcú Rusko zničiť. Rusko je podľa nich duchovne, morálne a hodnotovo vyššie. Majú silný vplyv na zahraničnú politiku a snažia sa rozširovať sféru ruského vplyv a posilňovať ho za hranicami Ruska.

Darí sa im aj napriek tomu, že matematicky je ich počet oproti všetkým kľúčovým ľuďom v štátnej správe a najmä v rezorte zahraničia nepatrný. Počtom malá skupina má však kľúčový vplyv na prezidenta a jeho politiku a rétoriku. Popri meniacich sa úradníkoch títo vždy zostávajú, dlhé roky spolupracujú, ťahajú za nitky, rozumejú si, zhodnú sa v zásadných veciach. Nájdeme ich v kľúčových pozíciách tajných služieb, v Bezpečnostnej rade či v prezidentskej kancelárii.

Nacionalistické a imperiálne sny takzvaných čekistov sú však presne tým faktorom, ktorý zaberá aj na pospolitý ľud, pred ktorým sa znovu otvára predstava silnej, vplyvnej a sebavedomej krajiny. Je to všeobecne zdieľaná predstava, ku ktorej sa hlásia dokonca aj Putinovi kritici.

Aj vďaka tomu, že sa prezident Putin mohol oprieť nielen o bývalých dôstojníkov KGB, ale aj o príslušníkov súčasných ruských tajných služieb, dokázal odsunúť na vedľajšiu koľaj tých oligarchov, ktorí nepatrili do jeho sféry. Niektorí z nich odišli do zahraničia, iných uväznili a firmy im ukradol štát.

Na ekonomicky zaujímavé pozície Putin dosadil svojich verných – bývalých príslušníkov tajných služieb. Nechal im možnosť zveľaďovať svoje bohatstvo a oni sú mu za to maximálne lojálni. Ďalším Putinovým víťazstvom vyhrali aj oni. Lenže mohol za dnešných podmienok v Rusku (vrátane mediálnych) vyhrať ktokoľvek iný?

 

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs