Zabúdame na výchovu k demokracii. Teraz vidíme dôsledky

 

Migračná kríza vrátila tému náboženstva do verejnej debaty. Na jednej strane náboženské symboly späté s moslimským náboženstvom alebo tiež útoky zneužívajúce náboženstvo. Na druhej strane obavy zo zvyšovania napätia a náboženského fundamentalizmu a zároveň rétorika o ohrození kresťanskej kultúry a civilizácie, resp. o ich ochrane. Je zrejmé, že tieto spory a diskusie budú pokračovať aj v tomto roku. Možno tiež predpokladať, že akási „ochranárska“ rétorika sa naďalej bude príležitostne objavovať ako účinný populistický nástroj politického boja.

Tieto spory a napätia prispievajú aj k nárastu extrémizmu. Pred časom oxfordský expert na vzťah náboženstva a politiky v Európe Ronan McCrea pripomenul, že historicky sa európska sekularizácia ukázala ako prostriedok na eliminovanie konfliktov a znižovanie rizík a napätí a zároveň na presadenie náboženskej tolerancie. Upozornil, že nebezpečnému kulminovaniu vyššie uvedených sporov možno v Európe predísť len dôslednou odlukou štátu a náboženstva. V tomto kontexte Jürgen Habermas pred časom poznamenal, že keby sme neobmedzili vplyv náboženstiev na politiku, riskovali by sme náboženské spory o politickú moc.

V Európe nemáme ekvivalent k americkému náboženskému vplyvu na politiku ani k teologickým debatám v širšom verejnom priestore. To spôsobuje najmä v prostredí nevyjasnených, niekedy až anachronických vzťahov ďalšie problémy. Kým bude náboženstvo prostriedkom v politickom zápase alebo nástrojom ideologického boja, nikam sa nedostaneme. Iba si tak zanášame verejný priestor prejavmi cudzími skutočnej demokracii.

Tu sa však dostávame aj k problému absencie niečoho, čo by sme mohli nazvať výchovou k demokracii. Kde tá absentuje a kde sa permanentne nerozvíja cit pre hodnoty demokracie a rozumenie demokracii, tam ani prejavy nahlodávajúce demokraciu a jej fungovanie nie sú vnímané ako vážne ohrozenie (s výnimkou takých extrémnych situácií, aké sme zažili u nás v polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia). To má potom svoje dôsledky. V takomto priestore môže nenápadne dochádzať k politickému podmaneniu a zneužívaniu kľúčových orgánov štátu a likvidovanie kritikov a oponentov. Takto sa bez toho, aby si to verejnosť uvedomila, buduje autoritársky typ demokracie.

Tak či onak, doplácame okrem iného aj na to, že sme nevenovali a stále nevenujeme pozornosť výchove k demokracii a k demokratickému občianstvu. Oslabujeme tak hodnoty cenné pre budúcnosť demokracie a schopnosti potrebné pre vnútorné zdravie demokracie a budovanie demokratickej kultúry. Limitujeme si tak vlastnú budúcnosť  Spoločnosti môžu až v kritickej miere chýbať občania, ktorí sa nenechajú zmanipulovať populizmom a demagógiou, ale sú schopní budovať zrelšiu demokraciu a rizikám a ohrozeniam čeliť demokratickým spôsobom.

K výchove k demokracii sme sa doposiaľ priblížili len vynútene, na pozadí viditeľných ohrození: v polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia v období Mečiarovej vlády a teraz v reakcii na vstup fašistov a extrémistov do politického priestoru a na šírenie ich rétoriky. Aj to bola, resp. je výchova k demokracii iba v podobe občianskych aktivít. Tie sú potrebné a nenahraditeľné. Najmä v krátkodobom horizonte ako rezistencia voči veľmi jasným ohrozeniam prinášajú ovocie. No pre rozvoj demokracie a budovanie demokratických perspektív je to príliš málo.

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs