Zatemnený pohľad

Keď človek číta dávne texty, myšlienky mudrcov, filozofov, prorokov, či básnikov dávnych čias, má pocit, akoby sa mu otváral iný svet. Mnohé dávne texty nás dokážu osloviť, inšpirovať, pomôcť k hlbšej reflexii preto, lebo prešli akýmsi sitom kultúrnej pamäti, čo znamená, že majú svoju nespornú kvalitu a hĺbku. Vznikali v celkom inom kultúrnom, historickom a politickom svete, vznikali z duchovnej reflexie a zo skúseností, z načúvania a uvažovania, z ticha a dialógu so svetom, so sebou, s druhými. Svet sa snažili usporiadať podľa obrazu akéhosi vyššieho sveta bohov a bohýň, či jedného jediného Boha, ktorých, respektíve ktorého intuitívne vnímali ako zdroj všetkého jestvujúceho. Žili pred tvárou onoho vyššieho sveta. Ani dávny svet však nemožno idealizovať: aj vtedy jestvoval egoizmus, jestvovala túžba po moci, závisť, korupcia, nespravodlivosť a podobne. Lenže z dávnych dejinných skúseností, múdrostí i omylov, vzostupov i pádov by sme sa mali vedieť poučiť. Lenže, zdá sa, dejinná skúsenosť je neprenosná.

Celé to kultúrno-duchovné dedičstvo hovorí o dynamickom a dramatickom charaktere sveta, kozmu i dejinných udalostí. A odzrkadľuje skúsenosť ľudskej drámy. Uprostred tejto dejinnej, dramatickej a dynamickej skúsenosti človek od začiatku hľadal svoj domov, fyzický i myšlienkový, telesný i duchovný.

Dnes je však dramatickosť sveta ešte dramatickejšia, dynamickosť omnoho náročnejšia a stresujúcejšia. Kultúra svedčí o znížených nárokoch a miesto domova je človek obkolesený vecami. Moderný človek zvecňuje nielen svet, ale v istom zmysle aj svoju skúsenosť. Obklopuje nás množstvo vecí, ku ktorým sa pridáva zvecňovanie a inštrumentalizovanie toho, pred čím človek kedysi stál s úctou a pokoru. Vec nemá dôstojnosť, má len úžitkovú (v tom lepšom prípade spomienkovú) hodnotu. K tomu, čo je zvecnené a inštrumentalizované, nemožno mať úctu, nemožno mať pred tým pokoru a nemožno to mať rád. Životné tempo nás oberá o pokoj, všadeprítomný hluk nás okráda o hodnotu ticha. Slová strácajú obsah, pohľad na veci už nie je „intus legere“, čiže čítanie v podstate, prenikanie k podstate vecí. Povrchné pričuchnutie k niečomu ešte nie je inteligencia. V tomto všetkom sa odcudzujeme sebe samým, svetu i druhým. To, čo ešte donedávna človeka očarovalo, dnes nás už nenapĺňa čarom a nevedie nás k žasnutiu. Už nevieme žasnúť.

Človek oddávna rozpráva o svete, o tom, ako ho vidí, ako mu rozumie. Inak by nejestvovala kultúra. Lenže kultúru nepoužívame, ale zažívame, preciťujeme, vytvárame, nesieme si ju v sebe. Tak isto ako domov – ani ten nepoužívame, ale zažívame, pridŕžame sa ho, preciťujeme ho, nesieme si ho v sebe. No keď začneme prírodu, kultúru, druhých ľudí, či politickú sféru používať (t. j. inštrumentalizovať), vytesňujeme z nich hlbšie jadro, podstatu, zmysel. Bez úcty a pokory kultúra stráca svoju hodnotu, domov prestáva byť domovom, vzťahy sa menia na súperenie, politika prestáva byť starosťou o obec, o veci verejné. Vo zvulgarizovanom verejnom živote potom sú už len tí „naši“ a tí „druhí“, tí, čo vidia veci „správne“, a tí „neprajní“. Tí správni chlapi a vlastenci, a tí, vraj, „duchovní bezdomovci“.

Filozof a teológ Ladislav Hanus v štyridsiatych rokoch 20. storočia napísal: „Ľudia sú zväčša v zajatí svojho ja, svojho prostredia, svojej nácie a svojej konfesie. Toto sú typické clonidlá, čo zužujú pohľad, obmedzujú úsudok… Produkujú svoj typ človeka a neraz uznáme, že nemôže byť inakší, ako je, že nemôže ináč zmýšľať a hovoriť. To ‚nemôže‘ rozumieme len v nepriamom zmysle. Lebo ak nie je úplným idiotom, pravdaže môže.“ Nuž ale, čo ak ináč zmýšľať a hovoriť naozaj nevie a nemôže?

(Eurodomino 7/2008, s. 42-43)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs