Završuje sa stranícka kolonizácia a politicko-ekonomická klientelizácia médií

Médiá na Slovensku boli významným aktérom revolučných a porevolučných zmien. V začiatkoch transformačného procesu sa však nevyjasnila úloha či postavenie žurnalistov a nevyjasnili sa ani normatívne základy žurnalistiky. V skutočnosti ani dnes významnejšie nezaznieva otázka etiky médií a vzťahu žurnalistiky a morálky. Trhové myslenie a mocenské zámery vytesnili morálny rozmer a odsunuli profesijnú zodpovednosť na vedľajšiu koľaj.

Deformácie mediálneho prostredia

Po nástupe Vladimíra Mečiara  k moci roku 1994 sa verejnoprávne médiá stali nástrojom politických dezinformačných kampaní a proti nezávislým médiám sa vytváral silný politický aj ekonomický tlak. Zmenšoval sa priestor pre objektívne informovanie a pre názory kritické voči vládnej politike. Na druhej strane sa však paradoxne práve v zápase s vládnou mocou vyprofiloval relatívne silný nezávislý mediálny priestor.

Médiá mali síce malý vplyv na zmenu už vytvorených názorov či postojov občanov, na druhej strane však znamenali veľký priestor na zneužívanie na populistické či propagandistické ciele a slúžili ako nástroj na udržiavanie a mobilizáciu masy, resp. voličskej základne.

V rokoch 1996-1998 medzinárodné inštitúcie zaraďovali Slovensko medzi krajiny s čiastočnou slobodou tlače. Po celé obdobie mečiarovskej éry neboli prijaté štandardné mediálne zákony. Združenie slovenských novinárov v otázkach problematickej slobody prejavu stálo na strane HZDS.

Bol tu tiež silný vplyv majiteľov viacerých súkromných periodík. Majitelia si šéfredaktorov zaviazali nadštandardným finančným ohodnotením. Takto potom majitelia nemuseli priamo zasahovať do práce redaktorov; ich záujmy hájili a zabezpečovali šéfredaktori, ktorí sa stali garantmi nie slobodnej, profesionálnej a zodpovednej práce redakcií, ale garantmi záujmov a cieľov majiteľov a im blízkych skupín vrátane zadávateľov veľkých inzercií.

Už v deväťdesiatych rokoch sa začalo vytvárať špecifické mediálne pozadie: vydavatelia, resp. majitelia blízki vládnej moci majú ako podnikatelia príjmy poväčšine z iných (podnikateľských) činností. Finančne silnejší majitelia môžu bez väčších ťažkostí ponechať periodiká aj v strate, pretože tie sú pre nich priestorom propagácie, reklamy a propagandy a prostriedkom na realizovanie ich ekonomických či politických záujmov a cieľov a na zabezpečenie zisku z iných činností. Médiá sú tak v nejednom prípade podporným nástrojom pre iné aktivity ich majiteľov a im blízkych skupín.

V deväťdesiatych rokoch sa začali vytvárať vertikálne štruktúry, v ktorých majitelia vlastnili zároveň niekoľko druhov médií (tzv. krížové vlastnenie médií). Takto vznikla celkom nová mediálna sféra: v službe politických a ekonomických záujmov majiteľov a oligarchov a tiež záujmov vládnej moci a jej blízkych záujmových skupín a jednotlivcov. Hoci legislatíva dne už zakazuje krížové vlastníctvo médií, v praxi sa dá pomerne ľahko obísť, napríklad prostredníctvom dcérskych spoločností či spriaznených osôb.

Na prelome storočí v redakciách tlačených médií pracovalo veľa mladých, poväčšine mediálne nevzdelaných redaktorov, ktorí však boli pre majiteľov finančne lacnejší. Boli ľahko manipulovateľní a zneužiteľní, o to viac, že mnohí z nich to brali ako prechodné zamestnanie. Šéfredaktori naďalej mali nadštandardné manažérske zmluvy, čím sa stali garantmi záujmov a cieľov majiteľov a im blízkych skupín.

Stranícka kolonizácia médií

Podobne ako počas vlády Vladimíra Mečiara aj neskôr za prvej vlády Roberta Fica sa potvrdilo, že prehlbovanie deficitu demokracie sa premieta aj do mediálnej politiky a mediálnej sféry. Kľúčové je uchopenie médií a ich stranícka kolonizácia.

Hoci viaceré zahraničné štúdie potvrdzujú, že ani politická či stranícka kontrola nad médiami nie je zárukou volebného úspechu, zdá sa, že Slovensko v tomto patrí medzi výnimky. Od vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa šesťkrát konali parlamentné voľby, v ktorých trikrát zvíťazilo HZDS (Vladimír Mečiar) a trikrát Smer-SD (Robert Fico), pričom obe strany (resp. ich predsedovia) prostredníctvom spriaznených osôb a skupín ovládali veľkú časť mediálnej sféry. (Iná otázka je, koľkokrát boli víťazné strany schopné aj zostaviť vládu.)

Pod inštrumentalizáciou médií môžeme rozumieť ich kontrolu vonkajšími politickými aktérmi, alebo aj ekonomickými aktérmi, ktorí si tak upevňujú svoje ekonomické postavenie alebo usilujú o politický vplyv.

Podľa medializovaných informácií sa v roku 2008 v TA3 vytvorili tzv. „čierne a biele zoznamy“, podľa ktorých sa televízia riadila pri spracúvaní príspevkov. Na zoznamoch mali byť klienti, ktorí boli (resp. neboli) v obchodnom vzťahu s televíziou. Inzerenti boli hosťami v diskusiách, zástupcovia neinzerujúcich firiem vystupovali ako experti. Niektoré firmy mali mať zákaz vystupovania na obrazovke TA3.

Od uchopenia médií a ich inštrumentalizácie je už len krok ku kolonizácii médií. Stranícka kolonizácia médií má za cieľ stabilizovať pozíciu danej politickej strany v spoločnosti, maximalizovať moc, potlačiť kritické hlasy, podávať priaznivý obraz o aktuálnej politike, vplývať na verejnú mienku a voličské správanie, mobilizovať voličské zázemie, využívať médiá na iné ekonomické alebo politické zámery a pod.

Klientelizácia médií

V postkomunistických spoločnostiach sú viaceré sféry spoločnosti značne popretkávané neformálnymi klientelistickými sieťami na úrovni elít (podnikateľských i politických). Tieto niekedy presahujú až do zločineckých sietí. Fakt, že sa to týka aj Slovenska, dostatočne dosvedčuje napríklad niekdajšie prepojenie nebankového subjektu Horizont Slovakia s mediálnou sférou (a cez ňu čiastočne aj s politickou). Stojí za zmienku, že jednou z tvárí televízie TA3 je už dlhodobo Alfonz Šuran, ktorý bol v rokoch 2000-2002 hovorcom Horizontu Slovakia.

Fínsky mediálny expert, profesor Terhi Rantanen pred časom upozornil, že kým bežné klientelistické vzťahy boli donedávna realizované výlučne na úrovni politik (strana) – volič (sponzor), dnes sú realizované už aj (a najmä) na úrovni elít (politických a podnikateľských). V mediálnej sfére ide o klientelistické vzťahy výlučne na elitnej úrovni, t. j. o vzťahy medzi vlastníkmi médií a politickými, prípadne ekonomickými elitami.

Tak sa mohlo  stať, že napríklad v časopise Týždeň boli v roku 2010 najdôležitejšími inzerentmi formy blízke finančnej skupine J&T. Ba čo viac, časť platby za inzerciu Tatry mountain resorts (TMR) je závislá od rastu akcií (teda od úspechu) TMR. Týždenník sa dostal do klientelistického konfliktu záujmov, keď kritické písanie o aktivitách J&T a TMR by mohlo negatívne ovplyvniť úspech projektu a rast uvedených akcií a tým aj príjem Týždňa.  Nehovoriac o tom, že v čase presunu Hríbovej relácie Lampa do televízie, ktorá patrí pod J&T, bola relácia šéfredaktora Týždňa a konateľa a spoluvlastníka vydavateľa Týždňa v podstate sponzorovaná touto finančnou skupinou, resp. TMR.

V prípade politických elít sa médiá stávajú ich komunikačným nástrojom v dvoch rovinách: smerom k voličom a smerom k ekonomickým elitám. Tak sú médiá na jednej strane prostriedkom politických elít na odkazy masovému publiku a zároveň sú prostredníkom medzi politickými a podnikateľskými elitami a nástrojom i priestorom ich interakcií.

Skúsenosť ukazuje, že médiá môžu zohrávať celkom protichodné roly: môžu sa stať zneužívaným nástrojom, alebo môžu byť jednou z autonómnych síl stojacich proti klientelistickým a korupčným prepojeniam v spoločnosti a plniacich funkcie vyplývajúce z podstaty a zmyslu toho, čo nazývame masmédiom.

Médiá však môžu prechádzať z jednej pozície do druhej – v závislosti od ambícií a cieľov ich vlastníckeho zázemia. Dôkazom toho je napríklad TV Markíza, ktorá v deväťdesiatych rokoch pôsobila ako jeden z prostriedkov rezistencie proti autokratickej moci a zneužívaniu médií politickými silami, no neskôr už ona sama bola politicky využívaná a stranícky kolonizovaná a stála plne v službe politických ambícií Pavla Ruska a strán ANO a SOP, prezidentského víťazstva Rudolfa Schustera a v roku 2009 významnou mediálnou manipuláciou aj v službe víťazstva Ivana Gašparoviča. TV Markíza bola v roku 2005 sankcionovaná desaťminútovým vypnutím Televíznych novín za neobjektívnosť spravodajstva. Jedným z príspevkov, ktoré k tomu viedli, bol príspevok Daniela Krajcera o rokovaní Republikovej rady ANO. Krajcer viedol sedemminútový rozhovor s Pavlom Ruskom.

Počas prvej vlády Roberta Fica viaceré príspevky verejnoprávnej STV vykazovali znaky cenzúry a v nejednom prípade STV nezakrývane vytvárala priestor na propagandu pre politikov vládneho Smeru, či sa stala takpovediac platformou jeho politiky a názorov. Ataky voči médiám viedli k opatrnosti a sterilnosti, autocenzúre i poddajnosti médií a žurnalistov.

Súbežne s atakmi voči súkromným médiám sa utváralo uchopenie časti médií a ich inštrumentalizácia až stranícka kolonizácia, takže ku koncu prvej vlády Roberta Fica už boli žurnalisti a médiá nielen zastrašené, ale viaceré médiá aj klientelisticky integrované a politicky, resp. stranícky kolonizované. To potom umožnilo Smeru agresívne a úspešne pôsobiť cez médiá aj po strate vládnej pozície.

Po tom, ako sa v roku 2012 Robert Fico stal premiérom, stiahol predtým podané žaloby proti médiám. Predtým mali žaloby pôsobiť mocensky a zastrašujúco, po ich stiahnutí sa mal vytvoriť dojem ústretového a dialogického premiéra. Obe pozície sú mocenskou hrou, na ktorú kľúčové médiá v jednom i druhom prípade naskočili. Následne sa v niektorých médiách objavovali články a fotografie vykazujúce viaceré znaky PR produktov v prospech Roberta Fica či Róberta Kaliňáka.

Inštruovanie novinárky denníka Pravda ministrom vnútra, kľuky premiéra Fica či fotky jeho odhalenej hrude a bielikovská moderátorská nadpráca v prospech Smeru sú modelmi praktickej straníckej a politickej kolonizácie a klientelizácie médií – inštrukcie, píár a moderátorská nadpráca sú tri vzorce, ktoré sledujú rovnaký cieľ.

Uchopenie médií dáva možnosť ekonomicky z nich profitovať aj v prípade straty politických pozícií. Takto sú viaceré médiá integrované do klientelistického systému a do úzkeho vzťahu medzi politickými a ekonomickými elitami. A potom napríklad v prípade prezidentskej kandidatúry spriaznenej osoby skolonizované a sklientelizované médiá plniu rolu reklamných agentúr.

Politika sa tak v značnej miere robí aj spôsobom mediálnych dohôd. Namiesto verejnej diskusie sa objavuje mediálne inscenovaná politická diskusia. Médiá sa tak stávajú aktérmi politiky: politiku viac robia než o politike informujú. Tentoraz to už nie je pozícia aktérov demokratizačných zmien, ale aktérov v sledovaní politických a ekonomických záujmov vlastníkov a im blízkych skupín a mocenských záujmov im blízkych politických elít.

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs