Vládna koalícia namiesto toho, aby prijímala systémové opatrenia umožňujúce zvýšenie platov, dôchodkov, kvality služieb a životnej úrovne, prijíma nekoncepčné rozhodnutia, ktoré sú však pre ňu marketingovo, ideologicky a mocensky výhodnejšie.
Podobne ako v časoch komunistického režimu aj dnešné rozdávanie „zadarmo“ udržiava ľudí v závislosti od vládnej moci a zároveň im zatvára ústa a oči. Takáto politika a ekonomika je dlhodobo neudržateľná.
V časoch reálneho socializmu ekonomika krachovala aj v dôsledku vymožeností, ktoré boli zadarmo, teda, za ktoré ľudia nemuseli priamo platiť. Tie zákonite prehlbovali neefektívnosť a zaostalosť socialistickej ekonomiky. Predstavitelia štátu a ideológovia vyhlasovali, ako sa nám darí, no v skutočnosti pod týmto ideologickým nánosom štát upadal a životná úroveň obyvateľov bola v porovnaní s nekomunistickými krajinami mizerná.
Napokon sa potvrdila téza rakúskeho ekonóma Ludwiga von Misesa, ktorý už v prvej polovici 20. storočia upozorňoval, že ekonomika budovaná na podobných princípoch nutne skrachuje.
Dnes tu máme v podobe nesystémových sociálnych balíčkov prízrak reálneho socializmu. Obrovské množstvo káuz, tunelovanie a rozkrádanie štátu, obsluhu oligarchie, ochranu „našich ľudí“, nefunkčnú spravodlivosť, atď. atď. treba niečím prekryť. Nespokojným občanom treba zavrieť ústa a voličov si treba kúpiť. Ako zastrašujúci manéver sa k tomu pridá varovanie, že ak si občania zvolia iných, tí potom tieto vymoženosti zrušia. Kto z bežných ľudí by nechcel niečo aj zadarmo? Kto by sa nevyľakal, keď si pomyslí, že niekto iný mu tieto výhody zruší?
Nebolo to tak dávno, čo pri vlakoch zadarmo vláda odhadovala výpadok v príjmoch ročne 13 miliónov eur. Podľa vtedajších prepočtov súkromného dopravcu RegioJet má byť skutočný výpadok až 21 mil. eur, k čomu ešte treba prirátať náklady na dodatočné spoje vo výške 15 mil. eur. Ak by pribudli aj autobusy zadarmo, výpadok v príjmoch môže byť vyšší o ďalších 30 miliónov eur. Lenže niekto predsa zaplatiť musí. Okrem toho, ak štát minie peniaze napríklad na dotácie „vlakov zadarmo“, zákonite zostáva menej na iné priority. V konečnom dôsledku môže byť ukrátené napríklad školstvo. Suma, akú deklarovala druhá Ficova vláda ako výpadok v príjmoch za vlaky zadarmo, by stačila na zvýšenie platov učiteľov o 140 eur.
Už na rok 2016, teda za druhej Ficovej vlády bolo pre školstvo vyčlenených takmer o pätinu menej financií než rok predtým. Štát vtedy znížil príspevok stredným odborným školám na každého žiaka zapojeného do duálneho modelu odborného vzdelávania. Novela zákona o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení spôsobila viacerým centrám voľného času existenčné problémy. Centrá, ktoré dostali menej financií, museli znížiť počet zamestnancov i externých spolupracovníkov. Niektoré centrá voľného času museli byť zrušené. To všetko okamžite v kontexte rozdávania sociálnych balíčkov a vlakov zadarmo. Takto by sme mohli prejsť rezort za rezortom. Ak sa niekde rozdáva akože zadarmo, inde budú peniaze chýbať a ľudia to pocítia na zníženej kvalite služieb. Takto to bude aj v rezorte školstva.
Okrem toho je ono „zadarmo“ poväčšine aj na úkor kvality danej služby. Výsledkom vlakov „zadarmo“ je niekedy až nekultúrna úroveň cestovania. Nefungujúca klimatizácia, staré a poruchové vlaky a ľudia kráčajúci po koľajniciach, rýchliky bez reštauračného vozňa, špinavé vozne atď. To, čo sa rozdáva akože zadarmo, napokon v našich podmienkach končí deformáciou celého daného prostredia a znižovaním kvality služieb. (Minister Érsek a strana Most-Híd nesú plnú zodpovednosť za katastrofálny stav služieb tzv. Národného dopravcu a za zníženie kvality cestovania) Podobne to skončí aj s obedmi zadarmo.
Takéto úvahy by nemuseli byť, keby sme neboli svedkami permanentného vykrádania štátu, káuz a kadejakých podvodov, teda odlivu obrovských finančných prostriedkov na účty spriaznených osôb a firiem. Keby táto vládna koalícia nebola koalíciou biznisu a obsluhy oligarchie. A keby sa zároveň tvorili rezervy pre obdobie prípadnej ďalšej krízy.
Tvrdiť, že podobné sociálne vymoženosti sú napríklad aj vo Švédsku, je čistý populizmus. Lebo potom si porovnajme všetko vrátane platov, životnej úrovne či kvality služieb.
Žiadny obed nie je zadarmo, povedal kedysi ekonóm a nositeľ Nobelovej ceny Milton Friedman. Dodajme, ani žiadny vlak ani autobus.