Žijeme v rizikovej spoločnosti a stojíme na rázcestí

 
Riziká a ohrozenia nie sú novodobým fenoménom a problémom. Oproti minulosti je však rozdiel v tom, že riziká a ohrozenia (ekologické, sociálne a pod.) vznikajú v značnej miere na základe ľudského konania, resp. ako jeho dôsledok, takže ich už „nemôžeme pripisovať neovládateľným prírodným silám“, upozornil už začiatkom deväťdesiatych rokov popredný nemecký sociológ Ulrich Beck v knihe Vynachádzanie politiky.

Kedysi sa riziká nejavili až také nebezpečné. Varovné hlasy boli vnímané ako zbytočná panika a boli vytesňované v mene rozvoja a úžitku. Riziká a ohrozenia sme nechceli vidieť, ba dokonca sme ich popierali. Príliš dlho sme klamali sami seba o nebezpečenstvách a potláčali sme ich faktickosť. Sami sebe sme sa stali ohrozením. Až keď sa ohrozenia stali všeobecne zjavnými a aj vedecky zdôvodnenými, nadobudli status rizík a ohrození. Tentoraz už s veľmi vážnymi varovnými signálmi.

V spoločnosti budovanej výlučne na báze ekonomického úspechu zlyhávajú regulatívne a normatívne systémy, ktoré majú zabezpečiť kontrolu nezamýšľaných dôsledkov ľudských rozhodnutí a ľudského konania, resp. zabezpečovať istoty vzhľadom na takéto riziká a ohrozenia. Ulrich Beck už v polovici osemdesiatych rokov v knihe Riziková spoločnosť varovne pripomenul, že tam, kde tieto systémy zlyhávajú, vzniká riziková spoločnosť.

Keď rozhodnutia, ktoré sledujú technický a ekonomický rozvoj a úžitok, trvalo vnášajú do sveta určitú mieru rizika a nebezpečenstva, má to kľúčový politický význam. Dnes už nemožno hovoriť o nepredvídateľnosti či nepredpokladateľnosti rizík a vedľajších dôsledkov. Máme dostupné poznatky, riešenia sú realizovateľné a existuje aj tlak na zmenu. Nemôžeme už snívať o bezproblémovej budúcnosti.

Nemecký sociológ upozorňuje, že si musíme pripustiť, že niečo nie je v poriadku a nezamýšľané účinky moderných technológií svetovú spoločnosť degradujú na spoločenstvo ohrozených. V tomto kontexte majú svoj význam občianske hnutia a aktivity, ktoré zdola vytvárajú tlak na politiku, aby bola politikou udržateľného života. Stávajú sa súčasťou demokratizácie demokracie a čiastočne aj formou inštitucionalizovanej kritiky.

Nachádzame sa v novej situácii, keď je už obrovská priepasť medzi závažnosťou ohrození, ktoré si sami dlhodobo produkujeme, a zárukami či kontrolnými mechanizmami vrátane politických. Hoci ohrozenia narastajú, „nie sú politicky pretavované do preventívnej politiky zvládania rizík“, konštatuje Beck. Je však presvedčený, že zažívame zlomové obdobie a vývoj je otvorený. Udržateľný život a zvyšujúca sa kvalita života budú však možné iba vtedy, ak jasne rozpoznáme a pomenujeme riziká a ohrozenia, zastavíme deštruktívne procesy a prijmeme zásadné opatrenia umožňujúce zmenu. Na druhej strane však pripúšťa, že ekonomické výhody plynúce z produktivity, resp. úžitok a bohatstvo vedú k slepote voči rizikám a ohrozeniam a zatieňujú ich. Toto všetko platí aj dnes.

Budúcnosť tak závisí od toho, ktorá z týchto dvoch línií preváži. Či sa bude udržiavať rozdiel medzi stanovením rizík (veda) a vnímaním rizík (politika a spoločnosť), alebo sa tieto dve pozície budú k sebe približovať. Dôležitou otázkou preto je, ako budeme zaobchádzať s rizikami a ohrozeniami, ako aj s neistotami s nimi spojenými.

S narastaním rizík zároveň „vyvstávajú v rizikovej spoločnosti celkom nové výzvy pre demokraciu“. V tomto kontexte Ulrich Beck už pred tromi desaťročiami upozornil, že je potrebné nové určenie politiky. Dodajme, že dnes nevyhnutne aj na Slovensku.

 

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs