Žijú z politiky a nivočia demokraciu

 
Sú takí, čo žijú „pre“ politiku a takí, čo žijú „z“ politiky. Žiaľ, tých druhých je viac, upozornil nemecký sociológ Max Weber začiatkom roka 1919 v slávnej prednáške na Mníchovskej univerzite.

V prednáške, ktorá potom vyšla aj knižne pod názvom Politika ako povolanie, upozorňoval na jav, ktorý aj dnes, po sto rokoch zásadne ohrozuje demokraciu, jej kvalitu a pravidlá. Tento jav pomenoval ako žitie z politiky.

Do kategórie tých, čo žijú „z“ politiky patria tí, ktorí si z politiky urobili priam živnosť a štát berú ako svoju firmu. Tí, pre ktorých sa moc, funkcie a úrady stávajú objektom koristi. Koristnícki politici, pre ktorých je politika zdrojom finančného prospechu a výhod a ktorí svoje postavenie zneužívajú pre svoje mocenské a súkromné záujmy. Tí, čo hľadajú „výlučne moc, moc ako zdroj peňazí, ale aj kvôli nej samej“.

Koristnícki či mocenskí politici si vytvoria bezzásadovú mašinériu vďačnej družiny priaznivcov, organizáciu „lovcov pozícií“. Keď sú pri moci, svojim lojálnym (voleným i nevoleným) zabezpečia pozície, vybudujú štruktúry, presmerujú k nim finančné toky, zabezpečia im dlhodobú rentu. Biznismenom, úradníkom, byrokratom. Budú všemožne brojiť proti každému, kto by mohol „nebezpečne ohroziť ich zdroje peňazí a moci“. Takýto koristnícky politik je „úplne bezzásadový človek a zaujíma ho len otázka, na akú návnadu možno uloviť hlasy“. Netrápi ho, že ním spoločensky pohŕdajú.

Takáto strana svoje vystupovanie a svoj „premenlivý program pre konkrétny predvolebný boj“ zostavuje marketingovo na zvýšenie šancí získať čo najviac hlasov, nie primárne z hľadiska reálneho riešenia naliehavých problémov.

Ako je však možné, že aj napriek mnohým kauzám, škandálom, zlyhaniam a skompromitovaniam  pretrváva lojálnosť mnohých (bežných členov strany, úradníkov, voličov atď.)?

K lojálnosti voči tým, čo žijú „z“ politiky a urobili si z nej živnosť aj na úkor morálky či spravodlivosti v nejednom prípade zaväzuje materiálna odmena a sociálna pozícia, pripomína Weber. Obava zo straty týchto dvoch vecí je rozhodujúcim základom pre lojálnosť.

Benefity a istota pozícií (biznis, zamestnanie v štátnej sfére, kariéra atď.) pre ekonomické zázemie, posluhovačov a najbližších priaznivcov, volených i nevolených, vytvárajú puto lojálnosti. Mnohí z nich sú až existenčne závislí od úspechu strany, preto očakávajú, že demagogický vodca a jeho strana získa potrebné hlasy a mandáty, čo im udrží šancu na nové alebo pokračujúce istoty a zabezpečenie. Zároveň musia mať pocit, že ich bojovný a demagogický vodca im v akomsi triednom boji zaručuje vnútornú i vonkajšiu odmenu. Vnútornou odmenou je uspokojenie prízemných pudov a vášní a legitimizované a triumfálne nadradené hanobenie protivníkov. Vonkajšou odmenou sú pozície, hmotné zabezpečenie, „renta“. Sieť lojálnych a za výhody, pozície a materiálne zabezpečenie vďačných úradníkov a posluhovačov tak poskytuje silnej vládnucej strane a jej šéfovi široké zázemie a verejné krytie. Celý tento mechanizmus funguje dovtedy, kým je šéf, demagogický vodca schopný zaručiť takéto odmeny ­ ­- všetkým tým, čo takto rôznymi spôsobmi žijú „z“ politiky.

„Boss“, šéf, ako upozorňuje Weber, je politický podnikateľ, ktorý obstaráva prostriedky, my by sme povedali „vlastnou hlavou“. Je človekom tých kruhov, čo dávajú financie. Ak chce niekto beztrestne porušovať zákony, potrebuje si zabezpečiť zhovievavosť „šéfa“ a musí to nejakým spôsobom „splácať“. Skúsenosť však ukazuje, že ani toto nemôže fungovať natrvalo.

Nezodpovednosť a absencia vecnosti sú podľa Webera dva smrteľné hriechy politiky. Zároveň hoci je moc „nevyhnutným prostriedkom každej politiky a úsilie o moc je jednou z jej hybných síl“, nejestvuje ohavnejšia deformácia politiky než zneužívanie moci, upozorňuje nadčasovo Weber.

Niekto by azda povedal, že v slovenských reáliách oproti takýmto nezodpovedným politickým podnikateľom a koristníckym politikom a rôznym funkcionárom Ficovho, Kaliňákovho či Trnkovo typu je predsa len niekto, kto ako „obyčajný“ zanietene, „odvážne a úprimne“ bojuje proti korupčnej chobotnici a povie veci rázne a nahlas. Lenže v skutočnosti je to ilúzia. Pretože, ako už pred storočím upozornil Weber, „je rozdiel medzi zanietenosťou a sterilnou rozhorčenosťou politického diletanta“.

V uvedenom kontexte problému politiky i danej doby si Weber povzdychol, že takých, čo žijú „z“ politiky, je omnoho viac, než čestných, zodpovedných a skutočne zanietených, čo žijú „pre“ politiku. V závere prednášky sa vyslovil, že o desať rokov by bolo dobré znovu si o načrtnutom probléme pohovoriť. Hneď však dodal, že sa obáva, že to už bude iná, horšia doba. A že z toho všetkého, čo si iste mnohí želajú a v čo dúfajú, teda zo skutočnej demokratizácie a zo vstupu zodpovedných, morálnych, neoblomne čestných ľudí do politiky, takých, pre ktorých bude politika povolaním a vnútornou záležitosťou, sa splní len málo. „Nezlomí ma to síce, ale vedieť to bude asi ťažkým vnútorným bremenom,“ povedal Weber. „Nemáme pred sebou rozkvitnutú jar, ale najprv polárnu noc s mrazivou tmou a krutosťou… Čo sa potom vnútorne stane z nás všetkých?“ Prešlo len pár rokov a Weberova hrozivá predpoveď sa naplnila do bodky.

Každá spoločnosť má svoju polárnu noc a mrazivú tmu. Aj tá naša slovenská ju opakovane mala a v kontexte nových a nových zistení ju už nejaký čas opäť má. Otázka, či máme dnes dostatok dôvodov na optimizmus a nádej na perspektívnu a udržateľnú zmenu, by však už bola iná a rovnako nie jednoduchá téma.

Print Friendly
Marián Balázs