Etické zamýšľanie sa nad otázkou migrácie sa objavilo prvýkrát v čase španielskej kolonizácie.
Po Kolumbovom objavení nového kontinentu (1492) a započatí rozsiahlej kolonizácie sa zákonite rozvinula diskusia o španielskej koloniálnej politike. Na jednej strane kolonizácia znamenala mohutnú vlnu migrácie a s novými možnosťami prišli aj politické a ekonomické výhody, na druhej strane však spôsob kolonizácie a dobývania nového územia i podrobovanie si Indiánov vyvolalo pochybnosti u mnohých aj v samotnej krajine kolonizátorov. Čoraz viac sa objavovali diskusie o hraniciach i oprávnenosti kolonizácie. Najväčším prínosom v tejto diskusii boli postoje dvoch dominikánov: Bartolomea de Las Casas (1474 – 1566) a Francisca de Vitoriu (1483 – 1527).
Počiatky etiky migrácie
De Vitoria po ukončení štúdií v Paríži a návrate do Španielska sa angažoval v politike, pričom sa venoval otázkam spojených s kolonizáciou Ameriky, otázkam právneho postavenia pôvodného obyvateľstva a zachádzania s ním. Situácia bola pomerne napätá, pretože na jednej strane bola krutá kolonizácia, na druhej strane silnejúce kritiky zo strany misionárov, predovšetkým od Bartolomea de Las Casas a ďalšieho dominikána Antonia de Montesinos.
Francisco de Vitoria ako profesor na Univerzite v Salamanke mohol etický rozmer koloniálnej politiky a migrácie riešiť odborne. V rokoch 1539/1540 predložil svoje sociálno-etické tézy o migrácii. Bol to prvý pokus systematicky skoncipovať migračné právo, pričom práve tieto tézy sa stali základom pre neskoršie medzinárodné právo. Obhajcu ľudských práv Francisca de Vitoriu tak možno považovať aj za zakladateľa medzinárodného práva. O závažnosti jeho téz svedčí aj skutočnosť, že sám Karol V. chcel presvedčiť predstaveného dominikánov v Salamanke, aby zabránil slobodnej diskusii o koloniálne politike a s ňou spojených otázkach. Aj preto boli de Vitoriove tézy zverejnené až roku 1557, t. j. jedenásť rokov po jeho smrti, a to vo Francúzsku, ktoré nepodliehalo cisárovi. S rozmáhajúcou sa kolonizáciou a vznikom teritoriálnych národných štátov postupne rástlo španielske národné povedomie, ktoré vyústilo do pokusu kráľa Ferdinanda a kráľovnej Izabely ustanoviť národnú jednotu s heslom „Jeden národ, jedna ríša, jedna viera“. V tomto kontexte De Vitoria svoju etiku migrácie koncipoval ako časť filozofie medzinárodného práva.
De Vitoria vychádza z toho, že každý človek je povolaný k spáse ako k svojmu poslednému cieľu. K tomuto cieľu slúžia človeku na základe jeho prirodzenosti tri dobrá: život, sloboda a právo na vlastníctvo. Tieto dobrá musia byť u každého človeka rešpektované a nesmie im byť nič nadradené. Právo na život, slobodu a majetok sú podľa de Vitoriu základnými ľudskými právami. Ostatné práva sú od nich odvodené. Prvým princípom pre tézy o práve na migráciu je teda rovnoprávnosť všetkých ľudí a všetkých národov. Druhým východiskovým princípom je skutočnosť, že celé ľudstvo tvorí jedno veľké univerzálne spoločenstvo. Na základe toho koncipuje De Vitoria štyri práva: právo na prisťahovanie a usídlenie sa, pričom sa však nesmie spôsobiť bezprávie domácemu obyvateľstvu; právo na voľný obchod; právo na užívanie všetkých vecí, ktoré sú spoločné domácim obyvateľom i prisťahovalcom, pričom sa však domáci nesmú ocitnúť v nevýhode; napokon právo prisťahovalcov na občianske práva.
De Vitoria tak ukotvuje právo na migráciu v prirodzenom práve, čo znamenalo významný medzník v etike migrácie. Napriek tomu však trvalo ešte veľmi dlho, kým sa chápanie práva na migráciu ako pozitívneho práva zmenilo na chápanie na základe prirodzeného práva. Dnes sa de Vitoriove tézy a dve uvedené východiskové princípy (rovnoprávnosť všetkých ľudí a národov a univerzalita ľudského spoločenstva) stávajú opäť aktuálne, a to v novom svetle globalizujúceho sa sveta.
Stavovská sloboda pohybu
Veľká listina slobôd (Magna Charta Libertatum) z roku 1215 je jedným zo základných dokumentov o práve na slobodu pohybu. „Všetci obchodníci majú mať možnosť v zdraví a bezpečí z Anglicka vycestovať a do Anglicka vstupovať a majú mať právo sa zdržiavať, a tak po zemi, ako aj po vode ním prechádzať…“ Uvedená listina ďalej zaručovala obchodníkom právo na voľný obchod. Podľa listiny mali byť z tohto práva v čase vojny vyňatí obchodníci krajiny, ktorá je s Anglickom vo vojne. Ak sa aj napriek tomu takíto obchodníci do Anglicka dostali, mali byť bez zhabania tovaru i bez fyzického ublíženia vzatí do ochrannej väzby, až kým sa nezískajú informácie o zaobchádzaní s anglickými obchodníkmi v krajine, ktorá je s Anglickom vo vojne. Ak sa zistí, že anglickí obchodníci sú tam v bezpečí, Magna Charta zaručovala ďalší bezpečný a slobodný pohyb aj týmto cudzím obchodníkom. Načrtáva tak stavovskú slobodu pohybu, ale aj slobodu ako nezávislosť jednotlivcov s minimálnou mierou právnych prekážok. Štát právo vstupu cudzincov negarantoval paušálne, ale vyhradil si právo kontrolovať vstup i pobyt cudzincov na svojom území. Celkovým chápaním a normami je Magna Charta je ďalším výrazným medzníkom, priam revolučným, v chápaní migračného práva i v pohľade na etiku migrácie, a to aj vtedy, ak sa prvorado vzťahuje na obchodníkov. Až neskôr dochádza k univerzalizácii slobody pohybu
Augsburský náboženský mier (1555) znamenal okrem iného aj ďalší výrazný vplyv na slobodu pohybu a na formovanie náboženskej slobody jednotlivcov. V § 24 bolo zakotvené právo osobám iného vyznania vysťahovať sa aj s rodinou po zaplatení dodatočnej dane. Nemecký historik a politológ Hans Maier k tomu dodáva, že to bolo „právo, ktoré v časoch poľnohospodárskej a feudálnej ekonomiky ešte neznamenalo príliš veľa, ale ktoré bolo napriek tomu pozoruhodným ústupkom individuálnemu rozhodovaniu podľa svedomia jednotlivca“. Sloboda pohybu vždy prinášala rozširovanie aj iných práv a slobôd.
Ekumenická otvorenosť a migrácia
Po roku 1918 šance na spolunažívanie v tolerancii a jednote zostali vo veľkej miere nevyužité. V druhej polovici 20. storočia, keď sme mohli vnímať zánik veľkých moderných ideológií, vzišla podľa teológa Hansa Künga nutnosť nového svetového etosu. Ten by mal stáť na základoch etiky. V nej je obsiahnutý a z nej zároveň vychádza základný konsenzus. „Slobodný demokratický štát musí síce byť svetonázorovo neutrálny, ale napriek tomu je odkázaný na minimálny základný konsenzus v ohľade na určité hodnoty, normy a postoje, pretože bez tohto základného morálneho konsenzu nie je možné ľudsky dôstojné spolužitie,“ píše Hans Küng. Tu však prichádza na rad otázka vzťahu a vzájomného rešpektovania sa rôznych náboženstiev. Küng pripomína, že v praxi sa stretávame s tromi postojmi či stratégiami: so stratégiou opevňovania (tá spočíva v postoji: len moje náboženstvo je dobré, ostatné sú zlé), stratégiou zľahčovania (podľa tejto stratégie sú všetky náboženstvá položené na jednu úroveň) a stratégiou objatia (tu je považované jedno náboženstvo za jediné pravé a ostatné majú účasť na pravde; tento postoj je však postojom víťazstva v objatí).
Keďže špecifické kritériá zostávajú vo vnútri náboženstva, je potrebné uvažovať o všeobecných kritériách pravdy a dobra. A táto otázka sa objavuje pred všetkými náboženstvami. Tak sa tu vynára štvrtá možná stratégia, ktorou je stratégia ekumenická. Jej bezpodmienečným predpokladom je sebakritika. Küng k tomu dodáva, že „hranica medzi pravdou a nepravdou nie je apriórne totožná s hranicou medzi vlastným a cudzím náboženským vyznaním… Hranice medzi pravdou a nepravdou ležia vždy aj vo vlastnom náboženstve“. Základom ekumenickej stratégie je bezpochyby humanita. Vynárajú sa štyri naliehavé oblasti, v ktorých však v poslednom čase pokročili všetky náboženstvá: oblasť ľudských práv, emancipácia žien, sociálna spravodlivosť a nemorálnosť vojen.
Ekumenická stratégia si ako hlavný a základný postoj vyžaduje vernosť vlastnému náboženstvu s maximálnou otvorenosťou voči iným. Potrebujeme každodenný dialóg, oficiálny i neoficiálny, filozofický, vedecký i teologický, dialóg medzi sebou i dialóg vo vnútri nás samých. „Nemôže existovať prežitie bez svetového etosu. Nemôže byť svetový mier bez mieru medzi náboženstvami. Nemôže byť mier medzi náboženstvami bez medzináboženského dialógu,“ upozorňuje Hans Küng.
V dnešnom svete je problém migrácie spojený aj s problémom medzináboženských vzťahov. I keď sa to navonok nemusí javiť ako niečo dôležité, predsa v konkrétnych ľudských osudoch sa tento problém vyskytuje mnohokrát ako zákonitý dôsledok, respektíve sprievodný jav migrácie. O to naliehavejšia je aj otázka vzájomnej náboženskej otvorenosti a tolerancie. Nárast migrácie a tým aj vzájomného kontaktu a premiešavania náboženstiev vyvoláva potrebu väčšieho ekumenického úsilia. Spolu s praktickými prejavmi a dôsledkami téz o rovnoprávnosti všetkých ľudí a národov a univerzálnom ľudskom spoločenstve môže medzináboženská spolupráca a otvorenosť pomôcť v konkrétnych ľudských osudoch spojených s novodobou, nútenou i dobrovoľnou migráciou siahajúcou ponad hranice štátov i kontinentov.
Od konfliktu identít k solidarite
Ako pred časom v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas pripomenul japonský kardinál Fumio Hamao, globalizačný fenomén má jeden paradox: „zatiaľ čo sa priaznivo stavia k voľnému pohybu tovaru a kapitálu, ostáva v pozícii odmietnutia voči voľnému pohybu ľudí, pričom právo slobodného pohybu je najzákladnejším ľudským právom… Migranti sa stávajú obetným baránkom sociálnych problémov, s ktorými sa trápia hosťujúce krajiny. Ich prítomnosť vytvára kolektívny strach o potenciálnu stratu národnej identity“. Vplyv globalizačného procesu na migráciu pripomenul aj pápež Benedikt XVI. v Posolstve k 92. svetovému dňu migrantov a utečencov, keď poznamenal, že migrácie „sa stávajú významnou, takpovediac štrukturálnou charakteristikou pracovného trhu na svetovej úrovni, medziiným v dôsledku mocného podnetu globalizácie“.
S globalizáciou spojená vysoká mobilita prináša aj konflikt identít. Vyrastá tak výzva na úsilie o spravodlivú rovnováhu medzi rešpektovaním vlastnej identity a uznaním identity druhých, ako aj výzva uznať legitímnu pluralitu kultúr, pokiaľ tým nie je narušený sociálny poriadok, mier a sloboda občanov (Ján Pavol II.). Je to novým spôsobom zdôvodnená a uprostred nových okolností vyrastajúca možnosť učiť sa zrelej pluralite. Neraz príliš zjednodušujúce delenie na migrantov a domácich obyvateľov však vedie k povrchnej tolerancii a k uzatváraniu sa do vlastných kultúrnych identít.
Problém migrácie chápaný v jej najširších súvislostiach môže napomôcť stretnutiu a porozumeniu kultúr, náboženstiev, či spoločenstiev, napomôcť medzikultúrnemu i medzináboženskému dialógu, vzájomnému spolužitiu rozdielov, či objaviť hodnoty spoločné pre všetky kultúry. Uprostred globalizácie tak vyrastá nie len nový problém, ale na druhej strane aj nové zdôvodnenie a nová výzva na budovanie humánnejšieho a solidárnejšieho sveta.
(Dominofórum, 3/2006, s. 17)