Marián Balázs

  Riziká a ohrozenia nie sú novodobým fenoménom a problémom. Oproti minulosti je však rozdiel v tom, že riziká a ohrozenia (ekologické, sociálne a pod.) vznikajú v značnej miere na základe ľudského konania, resp. ako jeho dôsledok, takže ich už „nemôžeme pripisovať neovládateľným prírodným silám“, upozornil už začiatkom deväťdesiatych rokov popredný nemecký sociológ Ulrich Beck v knihe Vynachádzanie politiky.

  Vládne strany v krajinských voľbách v Sasku (CDU) a Brandenbursku (SPD) zvíťazili. V kontexte posilňovania radikálov a populistov v týchto regiónoch je to aj napriek stratám bezpochyby úspech.

  Keď nemecké nacistické orgány nariadili v Kodani zatýkanie a deportácie židovského obyvateľstva, dánska vláda sa jasne proti tomu postavila. Keď nacisti trvali na svojom, všetci členovia dánskej vlády na protest podali demisiu a polícia nariadenie sabotovala.

nbsp; Bľabotanie je hovorenie bez zmyslu. Podľa poľského filozofa Józefa M. Bocheńskeho sú dva druhy bľabotania: prvý spočíva v používaní slov, ktorým nikto nerozumie, druhý v používaní síce zrozumiteľných slov, avšak v zmysle, ktorý nie je zaužívaný alebo je nezodpovedajúci realite.

nbsp; August 1968 ukázal, že komunistický totalitný režim nemožno reformovať. Buď komunistický režim, a preto vo svojej logike jedine totalitný a represívny, alebo systém demokratický a slobodný. Pokusy dostať sa niekam doprostred (viď Dubček) logicky narazili na vlastný vnútorný rozpor a končili fiaskom.

  „Spolupráca sa riadi verejne uznávanými pravidlami a postupmi,“ ktoré zainteresovaní akceptujú a chápu spôsobom, ktorý usmerňuje ich správanie, pripomenul pred časom popredný americký politický filozof John Rawls známy svojou teóriou spravodlivosti.

  Dňa 8. augusta 1986 sa odohral jeden z najznámejších a najkrutejších prípadov smrtiacich útokov pohraničníckych psov na československých hraniciach.

  „Diktatúra a duch podriadenosti spustošili všetko – iniciatívu, aktivitu, súdne myslenie, občiansku odvahu, vedomie vlastnej svojprávnosti a dospelosti, ba aj zodpovednosti. Jeden čas u nás tuším už ani nebolo občanov,“ napísala v apríli 1968 spisovateľka a prekladateľka Zora Jesenská v časopise Kultúrny život.

  V období klasického, t. j. britského liberalizmu konzervatívci a liberáli vedeli nájsť spoločnú reč, podať si ruky a dosiahnuť dohody a vzájomné kompromisy. Pre dnešok by to malo byť inšpirujúcou dejinnou skúsenosťou.

  Po páde totalitného režimu sa pojem slobody preniesol aj do náboženského myslenia. Takpovediac nanovo sa čítali a interpretovali niektoré biblické texty a náboženské posolstvá. „Ukázalo sa, že sloboda je akási brána, ktorou sa vstupuje dovnútra kresťanského domu,“ napísal popredný poľský teológ a filozof Józef Tischner.

  Teológ Dietrich Bonhoeffer, ktorý zahynul v nacistickom koncentračnom tábore, upozorňoval na veľkú dilemu, pred ktorou stojí kresťanstvo vo svete, ktorý sa stal dospelým: buď ustúpi zo svojej pozície (a obnoví sa lacný kompromis medzi vierou a moderným svetom), alebo poprie legitímnosť modernej doby akýmsi „salto mortale späť do stredoveku“ (a obnoví sa napätie až protiklad).

  Slová ako liberál či liberálne sa dnes stali priam nadávkou, synonymom všetkého zlého. Akoby liberáli či zástancovia liberálnej demokracie neuznávali morálku, etiku a zodpovednosť. Toto sa podarilo dosiahnuť časti konzervatívneho prostredia (žiadalo by sa napísať ultrakonzervatívneho), ktorá pre svoj ideologický boj pojem liberalizmu účelovo znetvorila.