Od začiatku bolo zrejmé, že reči o zmierení sú falošné a nedôveryhodné. Boli pozičnou hrou v okamihu preľaknutia. Klamanie telom. Nič viac, nič menej. Odmietnutie okrúhleho stola a pokračovanie v štvavých útokoch sú toho dôkazom.
Strany vládnej koalície v skutočnosti nepotrebujú žiadne zmierenie. Potrebujú držať čo najsilnejšiu polarizáciu, pretože vďaka nej sa im nabaľujú fanúšikovia a voliči tlieskajúci vulgárnostiam, nenávisti, agresivite a politike pomsty. To je politická i ľudská identita ich voličov, skupinová (davová) identita, ktorú nebudú spochybňovať nejakým zmierením. Vie to Blaha, Danko, Šutaj Eštok a všetci im podobní. Na stupňovaní nenávisti a negatívnych emócií si budovali svoje politické pozície (áno, to aj Matovič). No a keď Kaliňák hovorí o zmieri či sebareflexii a hneď na to opakovane útočí, popiera svoje vlastné slová a potvrdzuje, že údajným dvojakým metrom či kilometrom, ktorý pripisuje druhým, meria predovšetkým on sám.
Monika Beňová nám dnes odkazuje, že vyvážať nenávisť z mítingov do europarlamentu je neprijateľné. No dobre, ale o akých mítingoch Beňová hovorí? Napríklad o tom, na ktorom fanúšikovia Smeru hulákali na adresu prezidentky najhrubší vulgarizmus a ona sa len uškŕňala?
Späť k zmieru. Zmierenie súvisí s procesom myslenia. A teda aj s charakterom myslenia. Ak vyzývam na zmierenie, musím byť pripravený aj sám tak konať a moja výzva musí byť dôveryhodná. No ak ten, kto vyzýva druhých na zmier, zároveň útočí, popiera logiku zmierenia a je nedôveryhodný. Takéto správanie je pokrytecké. Ak hovorí, že cesta k zmieru musí viesť cez sebareflexiu, no on sám ju nerobí, dokonca naďalej útočí a kriví realitu, je to znovu len rečnícka póza, rétorická rekvizita na prekrytie vážnosti situácie a vytvorenie zdania. Alebo inak klamanie telom.
Zmierenie je racionálne rozhodnutie (je to iná kategória ako odpustenie), ktoré prináša výhodu všetkým zúčastneným. Urovnanie konfliktu v mene cieľa, ktorý je racionálne zdôvodnený. Krátky slovník slovenského jazyka definuje zmierenie ako odstránenie rozporov, sporov, nezhôd.
Lenže v politike spory a rozpory patria k povahe veci. Sú prirodzené a vyplývajú z odlišných programových a hodnotových nastavení. To určuje aj charakter vzťahov a konkurenčného prostredia. Potiaľ je to v poriadku.
To, čo už v poriadku nie je, je prechod od týchto prirodzených rozporov ku konfliktnej, agresívnej či mocenskej politike. K vulgarizovaniu jazyka, šíreniu nenávisti a podnecovania prízemných vášní. Tak sa potom mení aj atmosféra v spoločnosti a vytvára sa neakceptovateľná miera i podoba polarizácie. Áno, k tomu všetkému výrazne prispel aj Matovič.
V kritických či vyhrotených situáciách by potenciálny zmier znamenal zanechanie pozície „boja“. Zanechanie toho, čo z prirodzených rozporov a vecných sporov robí ťaživú až neznesiteľnú atmosféru. Teda zanechanie agresivity, šírenia nenávisti, vulgarizovania politiky, útokov na médiá a podobne. A zároveň prehodnotenie kontroverzných zmien či opatrení. Isteže, zmier môže byť aj simulovaný, no výhody hoci aj simulovaného zmieru vo vyhrotených situáciách predsa len prevažujú.
Prvým krokom by teda mala byť zmena jazyka. A zhoda na základných parametroch normálnej, hoci politicky či hodnotovo konkurenčnej koexistencie. Bez zmeny jazyka sa situácia nezmení.
Lenže vidíme, že tí z vládnej moci nie sú schopní ani najplytkejšej sebareflexie, ani kritického postoja aspoň k najkrikľavejším vulgarizačným excesom nielen Blahu, ale aj samotného Smeru. Útočia na svojich oponentov a médiá, ale do svojich vlastných radov nemajú ani náznak (seba)kritiky.
Takže, keď vidíme, že jazyk sa nemení, keď sme svedkami pokračujúcich útokov, krokov k podmaneniu štátu i médií a tak ďalej, tak všetky reči o akomsi zmieri sú pokrytecké a nedôveryhodné. A usvedčujú vládnu koalíciu z cynizmu a zneužívania aj tejto situácie na čo najväčší politický a mocenský prospech.