Tvrdenie, že vyšetreniu zavlečenia Michala Kováča ml. a vraždy Róberta Remiáša bránia tzv. Mečiarove amnestie, respektíve, že tieto prípady nie sú vyšetrené, nie je celkom pravdivé. Vyšetrovania totiž ukázali, že v pozadí oboch prípadov bola Slovenská informačná služba.
Prípad únosu bol vyšetrený a roku 2000 bol obžalovaný Ivan Lexa a spolu s ním ďalších dvanásť osôb. „Ich konanie je pre spoločnosť mimoriadne nebezpečné, pričom jeho stupeň je zvyšovaný predovšetkým tým, že sa ho dopustili príslušníci štátneho orgánu Slovenskej republiky, ktorí v rozpore so svojimi úlohami použili sily a prostriedky Slovenskej informačnej služby voči synovi vtedajšieho prezidenta a svojím konaním naplnili zákonné znaky viacerých kvalifikovaných skutkových podstát trestných činov ako členovia organizovanej skupiny, pričom ich konanie vyvolalo medzinárodný ohlas a znížilo vážnosť Slovenskej republiky v Európskom a svetovom meradle,“ uvádza sa v závere obžaloby.
Z návodu na vraždu Róberta Remiáša ako spojky korunného svedka únosu bol roku 2002 obvinený Ivan Lexa a z vykonania vraždy Jozef Roháč, ktorý dostal dve doživotia za iné kauzy.
To, čo sa ani po dvadsiatich rokoch nepodarilo dosiahnuť, je spravodlivé potrestanie vinníkov.
Po roku 1998 bol šéf SIS z Mečiarovej éry Ivan Lexa stíhaný za viaceré trestné činy. Prokuratúra a súdy však kauzy postupne zastavili a Lexu rad radom zbavili obvinení. V prípade objednávky vraždy bol Lexa istý čas aj vo väzbe. Dnes je bezúhonný občan a ctihodný podnikateľ.
Únos Michala Kováča ml. a vražda Róberta Remiáša sú čierne škvrny v novodobom príbehu Slovenska. Nie však jediné, no mimoriadne brutálne. Sú lakmusovým papierikom slovenskej demokracie. Ich realita bola brutálnou súčasťou fungovania autokratického systému, ktorý perzekvoval všetkých nepohodlných kritikov. A nepotrestanie vinníkov zapadá do fungovania systému, ktorý chráni ľudí zo šedej zóny politiky a biznisu.
Jedni potrebujú byť chránení, iní potrebujú biznis, ďalší chcú mať moc a všetky tieto nutkavé potreby nachádzajú spoločnú reč v budovaní systému účelovej vzájomnosti a oligarchickej politiky.
Žiadny takýto systém vzájomnej ochrany a oligarchizovanej politiky však nepadne sám od seba. Tobôž nie koaličným legitimizovaním tých, čo majú na jeho budovaní, oživovaní či udržiavaní značný podiel.
Aj preto nie je jedno kto vládne, pretože otázka, kto vládne, je aj otázkou o tom, ako vládne. Tak či onak predpokladom zmeny nie sú len systémové opatrenia, ale aj a najmä zásadné personálne zmeny, také, ktoré budú garantovať riadne a zodpovedné fungovanie demokratických inštitúcií vrátane vymáhateľnosti práva a fungovania spravodlivosti.
(Aktuálne.sk 3. 5. 2016)