Holandsko vypudilo Európanku roka.
Európankou roka 2006 sa podľa časopisu Reader´s Digest stala holandská politička Ayaan Hirsi Aliová. Paradoxne práve v roku, keď jej v Holandsku odňali občianstvo a vypudili ju tak z krajiny. Európa tak prichádza o osobnosť, ktorá v jej novších dejinách začínala zohrávať dôležitú úlohu. „Vzdávam sa svojho poslaneckého mandátu, opúšťam Holandsko. Opäť si balím veci,“ vyhlásila v máji na tlačovej konferencii Hirsi Aliová, ktorá ako somálska emigrantka prišla roku 1992 do Holandska, kde požiadala o štatút utečenca.
Opustiť Holandsko sa rozhodla potom, ako jej stranícka kolegyňa a ministerka pre imigračné záležitosti Rita Verdonková, ktorú pre jej prísnosť nazývajú aj Železná Rita, listom upozornila parlament, že Aliovej holandské občianstvo je neplatné, a z vlastnej právomoci jej odňala občianstvo. Aliová však tvrdí, že jej stranícki kolegovia vždy vedeli o skutočnostiach, ktoré sprevádzali jej žiadosť o azyl.
Hirsi Aliová monitoruje prípady domáceho násilia v moslimskom svete, bojuje za práva moslimských žien a tým moslimským ženám, ktoré chcú o svojom osude rozhodovať slobodne, pomáha nájsť bezpečné miesto.
Van Gogh a film Poddanosť
Narodila sa roku 1969 v Somálsku. Keď ju otec chcel prinútiť, aby sa vydala za jedného z príbuzných v Kanade, ušla do Holandska. Aby ju príbuzní nenašli, pri žiadosti o azyl uviedla iné priezvisko aj iný dátum narodenia. Spočiatku vykonávala rôzne príležitostné práce, neskôr pracovala ako tlmočníčka a získala doktorát z politických vied. Roku 1997, keď získala holandské občianstvo, vstúpila k sociálnym demokratom do Strany práce. Po čase sa však so svojimi straníckymi kolegami čoraz viac rozchádzala v názore na vzťah kultúry a náboženstiev.
Podľa Aliovej zavrieť oči pred ponižujúcim postavením moslimských žien nie je toleranciou, ale ignoranciou. V jednej debate sa vyjadrila, že „islam potrebuje osvietenstvo“. Po viacerých vyhrážkach na istý čas odišla do Ameriky. Pre Stranu práce sa stala príťažou. Po návrate zo Spojených štátov vystúpila zo strany. Následne sa jej ujala pravicovoliberálna Ľudová strana slobody a demokracie (VVD). Ako kandidátka tejto strany bola roku 2003 zvolená do parlamentu.
Svet ju spoznal roku 2004, keď bol zavraždený režisér Theo van Gogh. Bol potomkom jedného z najväčších maliarov v dejinách, ktorý ako fejtonista a režisér obľuboval ostrý žáner až na hranici prípustnosti, ba neraz až za ňou, a ktorému samotný súd priznal právo na slobodu názoru až po najkrajnejšiu hranicu.
Scenár k van Goghovmu krátkemu filmu Poddanosť napísala práve Aliová. Desaťminútový film o štyroch ponižovaných moslimských ženách, pobúril moslimský svet. Vo filme muži tieto ženu zbijú, znásilnia a nútia uzavrieť manželstvo. Hirsi Aliová chcela upriamiť pozornosť na skryté násilie páchané na moslimských ženách a spôsoby správania sa k nim nazvala „brutálnymi stredovekými zvykmi“.
Holanďan marockého pôvodu Mohammed Bouyeri 2. novembra 2004 na van Gogha, ktorí šiel na bicykli do práce, najprv vystrelil, potom ho dopichal, podrezal mu krk a nožom pripichol na jeho chrbát kus papiera. Na papieri bol text vyhrážajúci sa Hirsi Aliovej. Tá sa musela nejaký čas skrývať na jednej vojenskej základni, pretože sa jej niekoľkokrát vyhrážali smrťou. Neskôr aj do parlamentu vstupovala iba v sprievode ochranky. Van Gogh aj Bouyeri žili v Holandsku. V jednej krajine, no v dvoch svetoch a kultúrach.
„Vražda sa začala moderne, západne, niekoľkými výstrelmi z pištole, skončila sa východne, rituálne, s nožom, ktorý mu poslúžil na to, aby už umierajúcemu, na zemi ležiacemu Theovi van Goghovi prerezal hrdlo ako koze,“ napísala spisovateľka Margriet de Moorová. Holandský súd dvadsaťsedemročného Bouyeriho, ktorý má holandské aj marocké občianstvo, odsúdil na doživotie za plánovanú vraždu, za pokus o vraždu niekoľkých policajtov a náhodných okolostojacich ľudí a za marenie práce poslankyne Hirsi Aliovej. Sudca sa vyjadril, že Boyeri zasial strach v holandskej spoločnosti.
Po van Goghovej vražde sa Aliová vyjadrila, že holandskí politici dlhé roky nevenovali pozornosť problémom týkajúcim sa moslimov: „Ignorovali sme sociálno-kultúrne otázky, a v tom zmysle sme prenechali islamské menšiny radikálnym moslimom a vplyvu radikálnej propagandy z Blízkeho východu, ktorá sa k nim dostávala prostredníctvom internetu, či satelitnej televízie.“
Aliová si našla pomerne bezpečný byt, no susedia sa ju v obave z teroristického útoku snažili odtiaľ dostať preč. Súd dal prekvapivo za pravdu susedom, čo je len dôkaz toho, že aj pre štátne orgány sa stala príťažou. Práve vtedy jej stranícka kolegyňa a ministerka Rita Verdonková využila situáciu a rozohrala hru, ktorej rýchlym výsledkom bolo odňatie občianstva a vypudenie poslankyne Aliovej.
Pritvrdenie imigračnej politiky
Ministerka Verdonková pritvrdila imigračnú politiku práve po zavraždení van Gogha. Dovtedy liberálna imigračná politika pravicovej vlády nabrala zrazu iný kurz. Holandská vláda sa pokúša obmedziť počet imámov zo zahrančia a začína si viac všímať, čo sa učí v holandských mešitách. Záujemci o trvalý pobyt v Holandsku musia zložiť test, za ktorý zaplatia 350 Eur a v ktorom musia odpovedať na otázky ako napríklad „Do akého odpadu patrí fritovací olej?“.
Tieto testy záujemcovia vykonávajú na holandských konzulátoch alebo veľvyslanectvách vo svojich krajinách, teda ešte pred samotným príchodom do Holandska, kde už dnes žije asi milión moslimov. Za knihu alebo CD, ktoré slúžia ako pomôcka k zvládnutiu testu zaplatia záujemcovia takmer 64 Eur.
Ministerka zvýšila aj minimálny vek na imigráciu na dvadsaťjeden rokov. Po týchto nariadeniach stráca na popularite, nič to však nemení na rozhodnutí pritvrdiť imigračnú politiku. Pre vládu to však môže znamenať pád vo voľbách na budúci rok. Naznačili to už aj tohtoročné komunálne voľby, v ktorých strany vládnej koalície výrazne prehrali, a to vďaka netradične vysokej volebnej účasti prisťahovalcov, ktorých veľká väčšina hlasovala za ľavicovú opozíciu.
Naštrbené meno Holandska
Ministerka Verdonková síce pomerne rýchlo dosiahla svoj cieľ, no výrazne tým utrpela holandská prestíž. Prípad ukázal, do akých krajností upadá táto krajina, keď ide o otázku imigrácie. Nikde nikto doteraz neprišiel o občianstvo preto, že chránil hodnoty krajiny oproti novým prisťahovalcom. Samozrejme skutočný motív nie je jej falošné meno, ale to, že sa kvôli svojej angažovanosti stala príťažou a nepohodlnou osobou. Holandská politika si z nej urobila obetného baránka. Riešenie to však určite nie je.
Ako uviedli noviny Die Welt, „taká ikona ako Ayaan Hirsi Aliová je tŕňom v mäse holandskej spoločnosti, ktorá sa vo všetkom usiluje o konsenzus… Vždy vedela, že skôr či neskôr sa jej čas v Holandsku naplní. Teraz jej dali na vedomie, že sa naplnil.“ Aj podľa týchto novín sú predložené argumenty smiešne a Holandsko sa zhodilo pred svetom.
V berlínskych novinách Tageszeitung publicista Jan Feddersen napísal, že Holandsko obľubuje prisťahovalcov len dovtedy, kým obohacujú kultúru ľúbivou hudbou a výborným jedlom, ale o svojich patriarchálnych zvykoch diskrétne mlčia. Hirsi Aliová kritizuje tento postoj a tým si získala mnohých nepriateľov.
Margriet de Moorová na margo van Goghovej vraždy položila Holanďanom základnú otázku: „Sme my Holanďania ešte Holanďanmi tej republiky, čo sa medzi dvomi generáciami rozrástla na svetovú veľmoc sedemnásteho storočia? Kalvínske duše lavírujúce medzi úsilím o väčší hospodársky zisk a mravnými povinnosťami, ktoré sú nám uložené… Bohom?“ Tieto slová však s plnou vážnosťou možno zopakovať aj po odňatí občianstva Aliovej.
Hirsi Aliová po vražde režiséra van Gogha varovala, že „treba rázne zakročiť, lebo inak sa Holandsko rozdelí na dve radikálne ľavice – na jednu islamistickú a druhú protiislamskú“. Jej stranícka kolegyňa však rázne zakročila paradoxne práve proti nej. Železná Rita zrejme nevie, že princíp obetného baránka nič nerieši, ale naopak, usvedčuje kompetentných z pokrytectva a strachu. Smutné je však aj to, že Európa sa na tento počin iba ticho prizerá. Nijaká krajina jej neponúkla občianstvo.
V okamihu, keď Aliová požiada americké úrady o trvalý pobyt, Európa sa stane spoluvinnou za jej vypudenie. Nehovoriac o tom, že táto odvážna politička jej bude naozaj chýbať, bez ohľadu na to, či si to Európa pripustí alebo nie.
(DF 24/2006, s. 8)