V diskusiách o spoločnosti sa neraz objavujú tvrdenia, že u nás, resp. v krajinách s komunistickou minulosťou vôbec sú niektoré s demokraciou nesúladné postoje a spôsoby prejavom či dôsledkom krátkej demokratickej skúsenosti.
Znie to už ako fráza, ale vskutku žiadna demokracia nie je hotová, tobôž nie bezchybná. Aj preto hovoríme o rozvoji demokracie. Popri tom skúsenosť potvrdzuje, že všetky demokracie, aj tie najstaršie, opakovane čelia krízam, rizikám a ohrozeniam. Tie sú vo všetkých demokraciách podobné: riziká korupcie, klientelizmu, či zníženej vymožiteľnosti práva, ekonomické krízy, ale aj riziká spojené s populizmom či demagógiou. Čelíme rovnakým, alebo aspoň veľmi podobným rizikám a ohrozeniam – rozdiel je však v tom, akým spôsobom im vieme predchádzať, ako s nimi narábame a ako ich riešime.
Máme rovnaké demokratické možnosti i nástroje na prekonávanie rizík a ohrození ako v krajinách Západnej Európy, teda v krajinách s dlhšou skúsenosťou s demokraciou, resp. s dlhším budovaním demokracie. Rozdiel je daný najmä obdobím nutným na zmenu mentality a hodnôt.
Je pravda, že dlhšia skúsenosť s demokraciou vytvára určité kultúrne vzorce, ktoré môžu byť odolnejšie voči ohrozeniam. Rozdiel je zrejme v riešení rizík a ohrození a v schopnosti eliminovať ich dôsledky.
V tomto kontexte český profesor politických vied Petr Fiala pred časom pripomenul, že ohrozením demokracie sú neraz idey a fenomény, ktoré sú určitými sociálnymi či politickými skupinami „považované za dobré a stávajú sa súčasťou politickej kultúry, bez dostatočnej reflexie ich nebezpečnosti“. Preto sú pre demokraciu dôležité „nielen demokratické inštitúcie a procesy, ale aj prevládajúca vôľa demokratické mechanizmy zachovať“. Ak by táto vôľa „bola z nejakých dôvodov, ktoré budú spravidla vyzerať ako dobré alebo nutné, oslabená, znamenalo by to nebezpečenstvo pre demokraciu“.
Prezidentské voľby v Českej republike ukázali, že vytváranie pocitu ohrozenia a následne „ochranárska“ politika a politika militantného populizmu s oslovovaním najnižších pudov, aké v ľuďoch sú, sa najmä v krajinách s komunistickou minulosťou naďalej úspešne presadzuje. Ukázali, že akceptovanie postojov, ktoré sú považované za dobré, hoci sú pre spoločnosť a demokraciu v skutočnosti vážnym ohrozením, dokáže nanovo posadiť do funkcie hlavy štátu človeka, za ktorého verejné vystupovanie sa musí každý slušný a demokratický občan hanbiť.
Pocity ohrozenia nie sú špecificky „naše“, sú aj v krajinách Západnej Európy. Rozdiel je v tom, komu dáva verejnosť v atmosfére ich rozdúchavania dôveru. V posledných rokoch sa to javí tak, že Kiskovo víťazstvo bolo skôr šťastnou výnimkou než vzorcom či pravidlom. O to viac, že ani v Česku ani na Slovensku nateraz žiadne svetielko na konci tunela ani len nebliká. Tak či onak aspoň rozhodnutie Jiřího Drahoša pokračovať vo verejnom živote je pre Česko nateraz dobrou správou.