V decembri 1983 poľskí pohraničníci zatkli troch mladých Slovákov, robotníka Alojza Gabaja a vysokoškolských študentov Tomáša Konca a Branislava Borovského. Zatkli ich v poľskej obci Piwniczna (v blízkosti obce Mníšek na Popradom) krátko potom, ako na dohodnutom mieste prevzali od poľských aktivistov batohy so zakázanou náboženskou literatúrou.
Knihy vydávané v češtine a slovenčine na Západe putovali do Poľska a Maďarska, odkiaľ sa viacerými trasami tajne prenášali na Slovensko. Akákoľvek chyba mohla byť osudná. Každý pritom riskoval väzenie, v prípade vysokoškolských študentov aj vylúčenie zo školy a stratu perspektívy.
Kľúčovými postavami „poľskej trasy“ cez Vysoké Tatry boli uvedení traja mladíci, ktorí predtým absolvovali túto cestu niekoľkokrát. Pri tejto osudnej ceste však netušili, že poľská tajná služba už má podozrenie o danej lokalite a preto rozbehla rozsiahlu akciu.
Zatknutých Slovákov odviedli do mesta Nowy Sacz. Tajná služba zároveň zinscenovala aj zatknutie svojho agenta s krycím menom Drwal.
Drwala „prehľadali“ a našli u neho turistické mapy a peniaze. Všetko sa dialo tak, aby to jeden zo zatknutých Slovákov, Branislav Borovský videl. Drwala potom umiestnili k nemu do cely. Nasadený agent mu vravel, že ho zatkli na Slovensku a vytiahol papierik s menami ľudí, ktorých pozná v Bratislave, no policajti ho u neho „neobjavili“. Takouto hrou si mal získať Borovského dôveru. Mal hrať rolu človeka s ilegálnymi aktivitami a zistiť mená najmä poľských spolupracovníkov pri pašovaní kníh.
Keď od Borovského nezistil nič podstatné, odviedli ho z cely akoby k prokurátorovi a keď sa vrátil, zahral ďalšie divadlo. Rozprával, ako ho prokurátor presviedčal, ak povie pravdu, pustia ho z väzby a pred súdom na to bude prihliadať, no v opačnom prípade dostane vysoký trest. Tváril sa, že je z toho nervózny a zvažuje priznanie. Potom požiadal o rozhovor s vyšetrovateľom. Ten podľa dohodnutého scenára prišiel k nim do cely a tak, aby to Borovský počul, potvrdil Drwalovi, že ak povie pravdu, prepustia ho.
Drwal nebol nasadený náhodne. Istý čas pravidelne prichádzal do Bratislavy a pod legendou študenta sa infiltroval medzi bratislavských študentov s aktivitami, ktoré režim zakazoval. Postupne získaval informácie aj o ďalších kritikoch režimu a okupácie, pričom jeho úlohou zrejme bolo zistiť prepojenia na poľský disent a kritikov poľského režimu, ktorí si v tom čase získavali čoraz väčšiu podporu verejnosti. V správe pre poľskú tajnú službu informoval medzi inými aj o divadelnom režisérovi Romanovi Polákovi.
Agentov nasadili aj ku Gabajovi a Koncovi. Všetci zažili v poľskej väzbe fyzické útoky, psychické týranie, vyhrážky, že ich podrežú atď. Zámerom bolo odhaliť poľskú vetvu, resp. mená Poliakov, ktorí boli do tejto činnosti zapojení. Opísať všetky hry a nátlaky, akými sa to snažili dosiahnuť, presahuje priestor tohto textu.
V apríli 1984 boli prevezení z Poľska späť na Slovensko. Hneď v ten deň začal ich trestné stíhanie košický dôstojník ŠtB kpt. Baran z odbor na ochranu socialistickej ekonomiky. Keď podali protest proti predĺženiu väzby, prokurátor JUDr. Miloslav Jakšík ju zamietol ako neopodstatnenú. Po sérii výsluchov je napokon pod zdokumentovaním „trestnej“ činnosti a návrhom obžaloby podpísaný vyšetrovateľ ŠtB npor. Mikuláš Pinnel, ktorý ich činnosť označil za spoločensky vysoko nebezpečnú.
Medzi materiálmi, za ktoré boli odsúdení, nebola len náboženská literatúra, ale paradoxne aj výtlačky Všeobecnej deklarácie ľudských práv prijatej v OSN roku 1948 a tiež Záverečného aktu Helsinskej konferencie z roku 1975.
V marci 1985 boli Alojz Gabaj a Branislav Borovský odsúdení na 18 mesiacov a Tomáš Konc na 16 mesiacov nepodmienečne. Žalobu predkladal prokurátor Ladislav Kuruc, do väzenia ich poslali predseda senátu Pavol Lešťák a sudcovia z ľudu Michal Hegedüš a Margita Čierna.
Proti rozsudku sa odvolali, no senát v zložení Peter Šramko, Andrej Mudrák a Eva Vajdičková ich vinu potvrdil, iba im vďaka pozitívnym posudkom zo školy, resp. pracoviska znížili tresty o dva mesiace.
Ich odsúdenie malo byť výstrahou všetkým, ktorí sa podieľali na pašovaní a distribúcii zakázanej literatúry. Prípad vyvolal silné ohlasy v zahraničí a v prostredí ilegálnych aktivít pôsobil priam ikonicky. Vonkoncom nemal zastrašujúci efekt, skôr naopak. A mnohým (vrátane autora tohto textu) pri ich vlastných podobných počinoch pripomínal reálny obraz o veľkosti rizika.
Napriek tomu, že sa ŠtB všemožne snažila odhaliť trasy pašovania režimom zakázanej literatúry i siete distribúcie kníh i samizdatov, nikdy sa jej to nepodarilo. Ani keď mala viacerých dôležitých aktérov pod dohľadom. Aj v uvedenom prípade nebyť poľskej tajnej služby by ŠtB túto vetvu zrejme neobjavila.