Obdobie zatvorených kostolov bolo jedinečnou príležitosťou, ktorá sa už zrejme v takom časovom rozsahu nezopakuje. Tak ako každá kríza prináša zároveň nové výzvy a príležitosti, aj zatvorené kostoly boli príležitosťou na hlbšiu inštitucionálnu aj osobnú reflexiu. Na premýšľanie o zvyklostiach a stereotypoch náboženskej praxe a o podstate a hlbšom zmysle kresťanskej identity, ktorá je často redukovaná na „chodenie do kostola“ a na manifestačné a ceremoniálne prejavy viery.
Cirkev zostala spočiatku zaskočená a rýchlo sa ohradila, že sa to dialo spôsobom o nás bez nás. Napokon však akceptovanie zatvorenia kostolov v rámci prísnych opatrení bolo v kontexte zníženia pandemických rizík dôležitým gestom. Chýbal však ďalší krok: inšpiratívny hlas predstaviteľov cirkvi smerom k veriacim o hlbšej podstate viery, o príležitosti na reflexiu vlastného, osobného kresťanstva a kresťanskej praxe, o premyslení rutinných zvyklostí, či o kresťanskej identite presahujúcej „kostolný“ formalizmus. Táto príležitosť zostala nevyužitá.
V niektorých cirkevných i laických kruhoch však táto nová situácia vyvolala nevôľu, nariekanie nad zatvorenými kostolmi, či stavanie sa priam do pozície obetí. Niektorí toto opatrenie interpretovali dokonca ako obmedzenie náboženskej slobody a ako niečo protiústavné. Nezaznamenali sme však, že by tí istí ľudia aj zatvorenie škôl označili ako obmedzenie práva na vzdelanie či ako protiústavný krok. Keď potom vyzývali k otvoreniu kostolov, nezaznamenali sme, že by rovnako nahlas vyzývali aj k otvoreniu škôl. Ako inak potom označiť takéto aktivity než ako náboženský egoizmus a videnie sveta iba optikou vlastných záujmov.
Bola to teda príležitosť položiť si otázky o podstate kresťanskej identity a hlbšie premyslieť inštitucionálnu i osobnú kresťanskú prax. Prejsť od negatívneho postoja prehlbujúceho frustráciu a negatívne pocity k pozitívnemu a inšpirujúcemu. Prehodnotiť návyk na formalizmus a položiť si otázku, čo z nás robí kresťanov, resp. religióznych ľudí v čase, keď sú zatvorené kostoly, v čase bez bohoslužieb. A teda, čo nás popri bohoslužbách robí veriacimi ľuďmi. A čo robí z predstaviteľov cirkvi popri bohoslužbách „pastiermi“, ktorých úlohou by nemalo byť strážiť zverené „stádo“, ale viesť ho k novým a čerstvým „pasienkom“. Lebo strážiť stádo dokáže aj pes, ale viesť ho je úlohou dobrého pastiera.
Celé generácie kresťanov boli vychovávané v duchu rétoriky o prikázaniach a plnenia náboženských povinností, pričom ich neplnenie (spoveď, nedeľná bohoslužba atď.) bolo chápané ako hriech. Preto je pochopiteľné, že mnohí sa odrazu cítili zneistení a pociťovali potrebu čo najskôr vrátiť pôvodný stav a tak prinavrátiť istotu svojej zneistenej duši.
Pre mnohých, najmä seniorov, ktorí žijú sami, má kostol aj dôležitý sociálny rozmer: je príležitosťou stretnúť sa s druhými, po bohoslužbe sa porozprávať, spolu sa prejsť, aspoň chvíľu cítiť, že nie sú osamelí. Zatvorené kostoly mohli práve oni pociťovať bolestivo. Žiadna televízna či rozhlasová bohoslužba im stratené pocity nenahradí. Toto zostáva témou, ktorú by mali miestne spoločenstvá premyslieť a nespoliehať sa, že tá doba je už minulosťou.
Presun do virtuálneho priestoru mohol byť takisto novou skúsenosťou i priestorom inšpirácie práve v kontexte uvedených výziev a príležitostí. Lenže aj tu sa len reprodukovali tradičné formy a zaužívané témy. Aj v tomto online priestore vrátane televízneho zostala príležitosť inšpirovať k dospelejšiemu kresťanstvu nevyužitá.
Čas zatvorených kostolov bol pre cirkev príležitosťou zanechať do seba uzavretý náboženský svet, sklony k sebapotvrdzovaniu či nátlakovú snahu o uznanie svojej spoločenskej či politickej relevantnosti a vykročiť k otvorenému a inšpiratívnemu kresťanstvu, solidárnemu s bolesťami i nádejami druhých. Príležitosťou opustiť nariekanie nad tým, čo robiť nemožno a premyslieť, čo v tejto novej situácii možno robiť a čo táto situácia ponúka. Príležitosťou „zamieriť na hlbinu“ a lepšie porozumieť, čo znamená „klaňať sa v duchu a pravde“ a ako byť v tejto novej situácii „soľou zeme“ a „svetlom sveta“.
Obdiv a úprimné poďakovanie patrí všetkým tým duchovným, ktorí v tejto pandemickej dobe plnej rizík dobrovoľne pomáhali v nemocniciach alebo pri testovaní.
Pre veriacich ľudí bola táto nová situácia jedinečnou príležitosťou pokročiť k dospelejšiemu vnímaniu viery, kresťanstva, náboženstva. K rozlíšeniu medzi navyknutým formalizmom a dospelým kresťanstvom. Bol výzvou porozumieť, že kresťanstvo, respektíve viera je viac než len zdedená tradícia, folklórny ornament alebo opakovanie naučených formuliek.
Táto príležitosť však stále pretrváva. V skutočnosti je vždy prítomná bez ohľadu na to, či sú kostoly zatvorené alebo už otvorené.