Pri zdôvodnení potreby zaočkovať čo najviac ľudí sa neraz argumentuje, že nám to umožní vrátiť sa k normálnemu životu. Lenže takýto argument nefunguje. Navyše je aj nesprávny.
Prvá a základná otázka je, ako si predstavujeme „normálny život“. Ako pred pandémiou? Zabudnime. Ešte dlho bude svet poznačený pandémiou. Ešte dlho budeme fungovať v móde poznačenom covidom.
Situácia sa zlepšuje, nastali zdanlivo lepšie časy. Lenže – teraz hovorme o Slovensku – vláda robí rovnakú chybu ako po prvej vlne: zatiaľ nerobí žiadne prípravy na možnú ďalšiu vlnu, ktorá nás po lete môže vrátiť späť do horšej situácie. Žiadne významnejšie opatrenia do budúcnosti (ak nechceme povedať rovno systémové či štrukturálne), spory a hádky však pokračujú. (No dobre, opäť zasadal Ústredný krízový štáb.)
Heger, samozrejme, nebude patologicky útočiť na všetkých naokolo, nebude odkazovať nevestičkám, že dobre bude a nebude svojvoľne meniť opatrenia. Ani Lengvarský nebude s očami upretými k nebesám čakať, s čím príde premiér. S tým sa však uspokojiť asi nemožno. A nejde len o neexistujúce trasovanie kontaktov. Šokujúci prístup ministerstiev školstva a zdravotníctva v prípade nového ohniska nákazy na základnej škole v Chorvátskom Grobe (okres Senec) ukazuje, že flexibilný prístup a efektívne konanie štátu hneď ako sa objaví nové ohnisko nákazy, je nad sily a schopnosti tejto vlády. Lenže v najbližších mesiacoch pôjde o to, či je zlepšenie situácie len dočasné, alebo bude udržateľné a trend bude naďalej nádejný.
Aká je teda predstava „normálneho života“? Ako pred pandémiou? Ešte raz: na to zabudnime a prestaňme hovoriť o návrate k normálnemu životu, pretože to nostalgicky evokuje práve obraz života pred pandémiou, respektíve predpandemické štandardy normálneho života.
Čaká nás zrejme nová podoba normality či „normálneho života“. Táto nová normalita nebude normalitou podľa starých, donedávna zaužívaných zvyklostí a štandardov. Nová normalita bude mať nové normy (pravidlá), s ktorými sa budeme musieť naučiť žiť. Už samotný očkovací certifikát je znakom, že žijeme v novej podobe normality.
Slovník slovenského jazyka pri hesle normalita uvádza, že je to obvyklý stav. Lenže „obvyklý“ teraz nebude to isté ako „obvyklý“ pred pandémiou. Už len cestovanie nebude rovnako „obvyklé“ ako v minulosti.
Český Veľký sociologický slovník definuje normalitu ako stav, keď jednotlivci, skupiny či celá spoločnosť primerane rešpektujú ustanovený systém hodnôt a noriem (rôzne kultúry, spoločnosti a režimy sa v chápaní normálneho a nie normálneho môžu líšiť, s čím máme aj historické skúsenosti, ale to je iná téma). Slovník rozlišuje tri základné významy normality: (1) štatistický (väčšina členov spoločnosti dodržiava platné normy), (2) normatívny (normy a hodnoty väčšiny sú v súlade s platnými normami a pravidlami) a (3) funkčný (existujúce normy a pravidlá pomáhajú udržiavať fungujúcu spoločnosť, resp. systém).
Nová normalita, respektíve nová podoba „normálneho života“ bude kombináciou týchto troch významov. Nie v zmysle nostalgického návratu k zvyklostiam a štandardom bežného, „normálneho“ života pred pandémiou, ale v zmysle prijatia a rešpektovania zmien a takých pravidiel a štandardov, ktoré vo svete s pretrvávajúcimi zdravotnými rizikami a ohrozeniami znížia naše obavy, zvýšia pocit zdravotného bezpečia a nakoniec pomôžu prežiť aj takéto krízové a kritické obdobie a situácie.
S novým koronavírusom sa budeme musieť naučiť žiť. Zaočkovanosť neznamená, že vírus zmizne, ani to, že zmiznú riziká. Neznamená ani to, že odrazu nebudeme nosiť rúška alebo že pri vstupe do obchodov už nebude dezinfekcia. V novej normalite, v novej podobe normálneho života budú prítomné rizikové situácie aj nevyhnutné obmedzenia. Tie budeme musieť rešpektovať a s tými sa budeme musieť naučiť žiť.
Isteže očkovanie prináša redukovanie priestoru pre vírus a zároveň redukovanie rizík. Ani jedno ani druhé však celkom nezmizne. Budú súčasťou nášho sveta, nášho života. Tak ako bude súčasťou nového normálneho života častejšia práca z domu, kombinácia riadnej a dištančnej výučby, nosenie rúška, online nakupovanie a podobne. Tejto novej situácii sa bude musieť prispôsobiť ekonomika, sociálna politika, zdravotníctvo i kultúra.
Otázka teda nie je, ako sa vrátiť k normálnemu životu, aký sme žili predtým. Otázka je, ako ďalej. Ako ďalej vo svete, ktorý už v našej životnej praxi a v našich zvyklostiach a štandardoch nebude taký, ako predtým. Zároveň vo svete, kde k doterajším rozdeleniam pribudne nové: rozdelenie na tých, čo sú zaočkovaní a tých, čo sa nechcú dať zaočkovať.
Ako to teda bude vyzerať v bežnej praxi „normálneho života“, to je otázka, ktorú treba otvoriť už teraz. Politicky, sociologicky, ekonomicky atď. A nehovoriť povrchne a nereálne, že sa vrátime k normálnemu životu. Pretože reči o návrate k normálnemu životu sú nepochopením reality.