To, či špeciálny prokurátor svojimi verejnými vyjadreniami prekročil mieru potrebnej zdržanlivosti a či sú výhrady generálneho prokurátora oprávnené, treba prenechať odborníkom. To isté by malo platiť aj pre politikov, ktorých komentovanie sporu je nenáležité.
V každom prípade však návrh na disciplinárne konanie voči špeciálnemu prokurátorovi vyvoláva špekulácie a pochybnosti. Pri tomto konflikte sa však treba pozrieť na začiatok.
Najprv Matovič presadzoval Daniela Lipšica za generálneho prokurátora. Musel však presadiť zmenu zákona, aby na tento post mohol kandidovať aj neprokurátor. Bolo však jasné, že celá tá fraška bola účelovo kvôli Lipšicovi. Matovič, Lipšic aj celé OĽaNO mali občanov za hlupákov, akoby sme nevideli, o čo ide.
Celé zle a celé zbytočne. Koalícia ani dva týždne po verejnom vypočutí kandidátov nedokázala dospieť k dohode. Keď sa napokon OĽaNO priklonilo k Žilinkovi, bolo zrejmé, že sa udial politický kšeft: Kollár si presadil Žilinku za generálneho prokurátora, no Matovič svoju prehru zobchodoval voľbou Lipšica za špeciálneho prokurátora.
Žilinka na verejnom vypočutí tvrdil, že s nikým v koalícii o podpore nerokoval (a teda poprel, že by sa Gučík angažoval v prospech jeho zvolenia). Neskôr však Richard Sulík povedal, že mu svojho času volal Gučík a loboval, aby prijal Žilinku, čo Sulík aj urobil. Žilinku tak usvedčil zo zamlčania závažnej skutočnosti. Vyvolalo to ďalšie vážne pochybnosti a v každej politicky civilizovanejšej krajine by to Žilinku diskvalifikovalo a sám by odstúpil.
Pochybnosti a otázniky vyvolalo aj Žilinkovo odmietnutie vymenovať Petra Kysela za zástupcu špeciálneho prokurátora. Napriek tomu, že Kysel vyhral výberové konanie a rada prokurátorov ho jednohlasne schválila. Proti Žilinkovmu rozhodnutiu sa ozvalo 23 prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry.
Kysel dozoruje prípady Nörberta Bödöra, bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika, bývalého šéfa polície Tibora Gašpara či bývalého šéfa NAKA Petra Hraška. Odmietnutie vymenovať Kysela za Lipšicovho zástupcu v tomto kontexte oprávnene vyvolalo viaceré otázky.
Proti Kyselovi podal Žilinka dva návrhy na disciplinárku, oba aj z laického pohľadu účelové. Teraz prichádza s ďalším úderom proti Lipšicovi a špeciálnej prokuratúre. V celkovom kontexte sa tak Žilinka nemôže čudovať, že aj návrh na disciplinárku voči Lipšicovi vyvoláva otázniky.
Lipšic už nie je advokát a vo svojej pozícii by mal byť zdržanlivejší. V tom má Žilinka pravdu. Špeciálny prokurátor však má právo zastať sa svojich podriadených, o ktorých je presvedčený, že svoju prácu vykonávajú čestne a profesionálne. Otázka je, akým spôsobom tak má urobiť.
Obaja kedysi úzko spolupracovali na ministerstve spravodlivosti a aj teraz sa právom očakáva ich profesionálna a efektívna spolupráca, koordinované úsilie v prospech spravodlivosti. Vojna prokurátorov však znižuje dôveryhodnosť prokuratúry v očiach verejnosti a zasahuje do činnosti oboch inštitúcií. Napokon celá snaha v zápase o spravodlivosť a očistu spoločnosti môže byť značne naštrbená.