Pred časom sa mi na sociálnej sieti ozval jeden môj známy, s ktorým som nemal kontakt už dlhé roky. Vyčítal mi, prečo píšem, že s ľuďmi ako Kotleba a spol. sa nerokuje a nediskutuje. Veď sa hlásia ku kresťanstvu, sú proti potratom, za rodiny, nie sú liberáli atď.
Spýtal som sa, či stačí, ak to niekto takto tvrdí a pritom naznačuje gestá a symboly zločinného režimu, sympatizuje s režimom, ktorý celé rodiny posielal do plynu, sympatizuje s tvorcami a exponentmi fašizmu. Či sa stačí ukazovať v kresťanskej póze a pritom sympatizovať s tým najhorším a najnehumánnejším v ľudských dejinách.
Odpoveď bola zakaždým rovnaká: Ale sú za rodiny, proti potratom a odmietajú liberalizmus. Môj pokus pýtať sa, či toto naozaj stačí na ich ospravedlnenie a akceptovanie, ako aj pokus vysvetliť, že takéto relativizovanie a legitimizovanie zla by malo byť aj z kresťanského a morálneho hľadiska neprípustné, bol neúspešný.
Bolo to ako hovoriť s človekom z nejakej sekty. Nebola to diskusia, ale monológ človeka, ktorý má neotrasiteľný pocit vlastnenia pravdy a podsúva falošné dilemy s koncovou (a rovnako falošnou) otázkou, či som teda ešte veriaci alebo liberál. Jedinou možnosťou bolo to celé ukončiť a nenechať sa morálne vydierať.
S takýmito nikam nevedúcimi monologickými debatami a falošnými dilemami máme skúsenosť o to viac, že ich vidíme aj v politike, odkiaľ sú podsúvané aj verejnosti. Najnovšie vďaka Igorovi Matovičovi. Ten svojim správaním podnecuje podobné správanie jeho fanúšikov. Neakceptovateľné vzorce správania sa politikov si osvojujú aj ich fanúšikovia.
Buď – alebo. Buď so mnou súhlasíte, alebo ste neprajníci a nepriatelia. Buď súhlasíte s celoplošným testovaním, alebo kopete ľuďom hroby. Buď súhlasíte s mojou verziou pomoci rodinám, alebo ste proti rodinám. A tak ďalej. Vrátane otázky platov v školstve.
Toto sú falošné dilemy, ktorých zmyslom je morálne vydierať, zahrať sa na jediného osvieteného záchrancu, vrhnúť oponentov do negatívneho svetla a vynútiť si ich súhlas. Takto to robia sektári, populisti, demagógovia a autokrati. A konštruktéri mocenskej politiky.
Minister financií zaseknutý v opozičnej lavici to robí zakaždým, keď mu niečo napadne. Od neefektívneho celoplošného testovania, cez šialené nápady ako lotéria až po takzvaný prorodinný balíček a platy učiteľov.
Vytvorí protiklad a podsúva, že sú len dve možnosti. Tá jeho je dobrá, druhá je zlá. Vedome a zámerne vyvoláva konflikt. Vyžíva sa v tom. Provokuje. Kto mu oponuje, tomu vynadá do neprajníkov, klamárov, liberálov či progresívnych. Alebo, že chcú návrat mafie. Inak sa správať nevie a ani nechce. Lebo je vraj autentický. Tak to aj vyzerá. Na hanbu.
Buď so mnou súhlasíte a ste na správnej strane, alebo ste nepriateľ, ste na strane zla. Dokonca aj vo vzťahu k fašistom. Súhlasia so mnou, podporia moje nápady, pridajú sa k (pseudo)prorodinnému frontu, už nie sú fašisti. Kritériom posúdenia už nie sú preukázateľné sympatie k fašistickému režimu a jeho exponentom, ale podpora Matovičovho návrhu. Už je to Matovič, kto určuje, kto je fašista a kto nie. Historici, odborníci, trhnite si.
Slovo dilema znamená dvojité tvrdenie, nutnosť voliť medzi protichodnými možnosťami. Falošná dilema vyvoláva dojem, že je len určitý počet možností, hoci v skutočnosti je ich viac. Viaceré možnosti sa zväčša redukujú na dve krajné riešenia. Jedna možnosť sa podsúva ako jediná možná a správna, druhá ako zlá. Nerozhoduje sa medzi možnosťami, o ktorých možno konštruktívne diskutovať a dospieť ku kompromisnému a v rámci možností prijateľnému riešeniu.
Falošná dilema je logický klam. Argumentačný faul. Zámerná stratégia ako prinútiť druhú stranu súhlasiť.
Kto podsúva falošné dilemy a posúva rozhodovanie do vykonštruovanej voľby medzi dobrom a zlom, morálne vydiera a vedome likviduje diskusiu už v zárodku (áno, sú situácie, keď voľba je naozaj medzi dobrom a zlom, prijateľným a neprijateľným, správnym a nesprávnym, ale to sú iné situácie, než akým sa venujeme na tomto priestore). Nepotrebuje diskutovať a ani nechce. Nepočúva odborníkov. Pretože tak by sa ukázali slabé miesta jeho riešení i argumentácie. Vyrobiť z tej druhej strany nepriateľa je pohodlnejšie. Je to zámer a spôsob politického a mocenského boja. Podlý, ale pred časťou verejnosti neraz účinný.
Lenže vo väčšine prípadov je viac možností ako problém riešiť alebo ako upraviť predložený návrh. O tom je diskusia. Odborná, verejná i politická. O tom je aj štandardný legislatívny proces vrátane medzirezortného pripomienkového konania.
Je spôsob, ako v politickom priestore túto falošnú hru demaskovať alebo sa o to aspoň pokúsiť. Nestačí len odmietať a ťahať červené čiary. To nikam nevedie. Treba prísť s kvalitným, argumentačne podloženým a odborníkmi podporeným protinávrhom, ktorý ukáže aj iné reálne možnosti a zbúra ilúziu jedinej možnej voľby.
Isteže, také ľahké to nie je. Ale, ak je vôľa problémy riešiť, je to jediná možnosť. Na rozdiel od súkromnej komunikácie, kde toxickú debatu s podsúvaním falošnej dilemy treba ukončiť a s druhou stranou sa slušne rozlúčiť.