Zdá sa, že už nestačí byť len nezávislý na kandidátke nezávislých. Už treba byť aj nezávislý od nezávislých. V minulosti sme boli svedkami aj takých absurdností, keď nejaký kandidát síce bol členom politickej strany, ale v komunálnych voľbách kandidoval ako nezávislý.
Pred časom sa v dôsledku prehlbujúcej sa nedôvery občanov k politike rozmohla priam nutkavá potreba byť nezávislým. Čím väčšia nedôvera občanov k štandardným politickým stranám, tým väčšie pokušenie pohybovať sa v politike ako nezávislý. Lenže takto demokracia fungovať nemôže.
Alibizmus nezávislých
Táto úvaha sa týka najmä krajskej úrovne, t. j. úrovne VÚC.
Či sa to niekomu páči alebo nie, byť nezávislý v konečnom dôsledku znamená pohodlné neviazanie sa na spoločný program a filozofiu spoločných riešení mnohorakých problémov. Byť nezávislým znamená pohodlné pobývanie mimo takýchto záväzkov.
Český politológ Bohumil Doležal pred časom napísal, že „treba rozhodne povedať, že na tejto úrovni politického života nemajú nezávislí čo pohľadávať“. Dodal, že „politické strany sú praktické inštitúcie, schopné poskytnúť voličovi informácie, program, skrátka záruky. Sú v našom prípade síce veľmi nedokonalé, ale to má byť len výzva k tomu, aby sme sa ich pokúsili zlepšiť.“
Demokracia nie je raz a navždy daná. Patrí k nej úsilie o jej budovanie a prehlbovanie, ochrana jej hodnôt a starosť o funkčnosť jej pravidiel a inštitúcií. Takto to s demokraciou jednoducho je. Kto ju nechce aj s týmto úsilím, nech do politiky nejde.
Ak dnes hovoríme o slabej funkčnosti inštitúcií demokracie, potom každé hranie sa na nezávislosť, nech sa javí akokoľvek sympaticky, túto nefunkčnosť len prehlbuje.
Množenie nezávislých je zlá cesta
Ešte raz: hovoríme najmä o úrovni VÚC. Nezávislí majú svoje miesto na komunálnej úrovni v menších obciach, kde je v zastupiteľstve len zopár poslancov a kde sa ľudia medzi sebou poznajú a vedia, čo môžu jeden od druhého očakávať. Najmä, ak ide o osobnosti angažujúce sa v riešení miestnych, lokálnych problémov.
Vo väčších mestách sú na komunálnej úrovni tímové zoskupenia vhodným riešením, pretože tieto tímy majú svoj spoločný program, víziu a spoločný postup. Tento posun k akejsi organizovanej nezávislosti nastal už v predošlých komunálnych voľbách a zdá sa, že sa ujal. Nestraníci sa spájajú do tímov so spoločným programom i kampaňou. V konečnom dôsledku ide o návrat k organizovanému politickému zoskupeniu, hoci neformálnemu. Kandidát na primátora či starostu sa stáva lídrom zoskupenia, čím vzniká akoby politické hnutie v malom.
Tieto lokálne zoskupenia prinášajú určitý systém a program, čo je v ére alibistickej a pohodlnej posadnutosti nezávislosťou významný krok. Isteže je to aj vec stratégie a zvýšenia predpokladu zvolenia, ale jedno (zvoliteľnosť) s druhým (program a systém) súvisí.
Späť k téme nezávislých. Liekom na nízku dôveru k politike nemôže byť triumf nezávislosti. Politiku totiž zbavujeme serióznosti a dôveryhodnosti nielen nedôveryhodným správaním sa politikov, ale aj množením nezávislých. To je z hľadiska kvality demokracie a jej fungovania veľmi zlá cesta.