Významnou kapitolou v dávnych židovských dejinách bolo obdobie sudcov. Boli to charizmatickí vodcovia v boji za slobodu, mali veľkú autoritu a vykonávali správcovský aj sudcovský úrad. Moc rozptýlená na viacerých jednotlivcov bez jedného vládcu síce neumožňovala vybudovať silnejší štát, no z týchto dejín vzišla norma hrdinu, ktorá v mnohom pripomína normu neskoršieho európskeho rytierskeho ideálu. Podobne ako aj inde, aj tu sa z bojovníkov stali politické elity, ktoré potom v otázke moci neobstáli vždy najlepšie, ale aspoň sa pokúsili vniesť do jej chápania hlbší rozmer.
Jedným z takýchto dávnych bojovníkov a sudcov bol Gedeon, ktorý sa postavil na čelo malého vojska, aby svojím dôvtipom zvíťazil nad presilou. Stal sa slávnym a obľúbeným a dokonca odmietol kráľovskú hodnosť. Nezvládol však ostatné lákadlá. Obklopil sa bohatstvom, vybudoval si honosný dvor a zaviedol modloslužbu, ktorú predtým aj on sám odsudzoval. Svojej krajine na dlhý čas zabezpečil mier, no nenaučil sa zaobchádzať s mocou. Vo svojich lepších časoch bol vynikajúcim vodcom, ako muž spoločenskej autority a veľkého vplyvu však nezvládol moc a jej lákadlá.
Sú takéto premeny nutným sprievodným znakom moci? Majú nás viesť k rezignácii na veci verejné, alebo naopak k neutíchajúcej nádeji, že to – franklovsky povedané – musí ísť aj inak? Podľa veľkého mysliteľa 20. storočia Romana Guardiniho jedným z najväčších problémov je, že sme sa ešte nenaučili mať v moci našu vlastnú moc. A česká grafička a religionistka Veronika Tydlitátová na margo dvojznačných skúseností s mocou pripomína: „Keď rezignujeme na moc, znamená to, že sa s ňou nenaučíme zaobchádzať. Kresťanská Európa… sa mnohokrát brodila v krvi svojich obetí a plodila despotizmus. Duchovná elita sa inšpirovala miernosťou, ale kadejaký psychopat mal otvorené dvere k moci. Stále znovu sa presviedčame, že napriek všetkým úskaliam, ktoré nás čakajú, keď do sveta moci vstúpime… nemôžeme do tohto sveta nevstupovať. Nesmieme nechávať moc povaľovať sa na ulici v dosahu demagógov.“
(SME 16. 6. 2006)