PhDr. Marta Kolářová PhD. vyštudovala sociológiu so špecializáciou na sociálnu antropológiu na Fakulte sociálnych vied Univerzity Karlovej, kde získala roku 2008 doktorát. Študovala tiež na Sussex University vo Veľkej Británii (2003) a ako štipendistka Fulbrightovej komisie na Rutgers University v USA (2005-2006). Pôsobí v Sociologickom ústave Akadémie vied ČR a prednáša na Univerzite Karlovej. Zameriava sa na témy udržateľného životného štýlu, udržateľnej spotreby, politiky životného štýlu. Je autorkou knihy V súlade s prírodou: politika životného štýlu, udržateľnosť a sebestačnosť.
Donedávna sa hovorilo zväčša len o udržateľnom rozvoji, dnes je udržateľnosť širšou témou, a to tak individuálnej na úrovni, ako aj kolektívnej. Čo bolo podľa vás tým zlomovým momentom, ktorý z udržateľnosti urobil silnú tému týkajúcu sa napríklad aj životného štýlu a spotrebiteľských návykov?
Pojem udržateľnosť (sustainability) súvisí s koncepciou udržateľného rozvoja, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je práve zodpovedná spotreba a výroba ako špecifický bod 12 v Cieľoch udržateľného rozvoja, ktoré formuluje OSN. Udržateľný rozvoj je však dnes vnímaný problematicky z hľadiska toho, že jeho súčasťou je aj udržiavanie trvalého ekonomického rastu meraného pomocou HDP. To je v rozpore s tým, že planéta má obmedzené zdroje a už od 70. rokov minulého storočia ju ako ľudstvo čerpáme na úkor budúcich generácií. Na obmedzenom priestore Zeme nie je možný nekonečný hospodársky rast. Čo sa týka nejakej zmeny perspektívy, nevidím zlomový moment z hľadiska zamerania sa na spotrebu, pretože o tej sa v krajinách globálneho Severu hovorí ako o problematickej už od 90. rokov. Avšak v našej spoločnosti sa táto téma viac dostáva do verejnej debaty práve upozorňovaním na zmeny klímy, ktoré silnejšie artikuluje mladá generácia.
Mladá generácia prichádza so šetrnejším štýlom života, s filozofiou nulového odpadu, vidíme už aj bezobalové obchody atď. Vy ste však nedávno otvorili tému, ktorá je zatiaľ menej komunikovaná – tému udržateľnej módy. Čo si pod tým máme predstaviť?
Udržateľná spotreba a udržateľný životný štýl sa týkajú všetkých oblastí života: potravín, bývania a energií, dopravy, voľného času a cestovania a tiež spotrebného tovaru ako napríklad oblečenia S tým všetkým sú spojené nároky na prírodné zdroje a produkcia odpadov vrátane emisií skleníkových plynov.
Udržateľná móda je také oblečenie a obuv, ktorých výroba, preprava a likvidácia je v súlade s hodnotami ekologickej a sociálnej udržateľnosti. Ide teda o užívanie tovarov, ktoré napĺňa základné potreby a kvalitu života pri obmedzenom používaní prírodných zdrojov (voda, energie, materiály), zníženom množstve textilných a iných odpadov a emisií tak, aby neboli ohrozené potreby tých, čo prídu po nás.
Kedysi bolo veľkou témou testovanie kozmetiky na zvieratách. Boli zoznamy kozmetických firiem, ktoré testovali na zvieratách, a tie testy boli kruté. Neskôr pribudla aj téma kožuchov. Tieto témy presadzovali najmä hnutia ochrany zvierat. Dnes je téma módy a odievania posunutá do širšieho kontextu udržateľnosti. Zjavne sme sa teda posunuli od výlučne etických motívov, ktoré sú stále dôležité, k širším environmentálnym.
Testovanie kozmetiky na zvieratách a odpor k noseniu kožuchov je motivované predovšetkým eticky s ohľadom na práva zvierat. Udržateľná móda je téma širšia, ktorá zahŕňa nielen etické motívy ako práva budúcich generácií a v podstate dnešných detí, ale aj environmentálne motívy ako ochrana prírody a snahu o čo najmenšie poškodzovanie životného prostredia. Aktivizmus za práva zvierat bol u nás viditeľný v uliciach už od 90. rokov. Téma udržateľnej výroby a spotreby oblečenia a obuvi sa k nám dostala neskôr, ale v západnej Európe a USA boli kampane za férovú výrobu odevov, konkrétne napríklad bojkoty firmy Nike, už v 90. rokoch. Veľmi silné bolo vtedy študentské hnutie proti vykorisťovateľským podmienkam práce v továrňach v krajinách globálneho Juhu. Táto téma sa k nám čiastočne dostala s alterglobalizačným aktivizmom na prelome tisícročia. Píšem o tom v knihe Protest proti globalizácii. Ale do médií a verejnej debaty sa u nás dostala až v ostatných rokoch s pojmami fast fashion a slow fashion.
Takto sa dostávame k celkom praktickej otázke: Ako sa správať, ako sa orientovať v ponuke, aby sme v bežnej praxi prispeli k udržateľnosti v tejto oblasti?
Spôsobov, ako sa zapojiť do „udržateľnej módy“ je niekoľko. Predovšetkým je dôležité obmedziť plytvanie, teda nosiť to, čo už mám, a poškodené veci opravovať. Ďalej je možné vymieňať oblečenie s kamarátmi, prípadne na burzách nebo swapoch. Ďalšou stratégiou je nákup z druhej ruky. Avšak, kde je second hand, tam je aj prvá ruka, to znamená spotreba nového oblečenia, zväčša v bohatších krajinách sveta. Niektorí starší textil prešívajú, upcyklujú alebo si sami šijú vlastné odevy. Až nakoniec je uvážená kúpa nového oblečenia, ideálne z udržateľnejších materiálov ako biobavlna, ľan, konope, z bioprodukcie a lokálne vyrobených. Vyznávači tzv. pomalej módy kladú dôraz na kvalitu oblečenia, nie na kvantitu, kupujú si kusy, ktoré vydržia. Riadia sa vlastným osobitým štýlom a snažia sa nepodliehať módnym vlnám.
Je tu ešte ďalší problém, a to využívanie lacnej pracovnej sily či detskej práce v niektorých regiónoch sveta. Keď hovoríme o udržateľnej móde, zrejme musíme hovoriť aj o tomto probléme.
Áno. Udržateľná móda reaguje na kritiku fast fashion, teda „rýchlej módy“, čo znamená, že sa oblečenie vyrába v obrovskom množstve a predáva za nízke ceny. Problémom výroby odevov, najmä v krajinách globálneho Juhu, napríklad v Číne, Bangladéši či v Latinskej Amerike a Afrike, je, že dochádza k znečisťovaniu životného prostredia a často aj k vykorisťovaniu pracovníkov, zvlášť žien a detí. Šičky dostávajú veľmi nízku mzdu, pracujú v zlých až nebezpečných podmienkach, sú nútené k nadčasom a chýba tam organizovanie v odboroch. Protesty proti vykorisťovaniu robotníkov v tzv. sweatshopoch boli silné už v 90. rokoch najmä v západnom svete, ale fast fashion tu máme stále a ešte v horšej podobe. Veľké firmy urobili zmeny často len naoko, napríklad tak, že výrobu outsourcovali a presunuli do neformálneho sektora, kde je takmer nemožné ju kontrolovať.
Vegetariánstvo bolo kedysi vnímané ako módna vlna a vegetariáni boli pre mnohých podivíni. Hovorím to ako vegetarián, ktorý si pamätá, ako divne sa na to mnohí dívali v 90. rokoch minulého storočia. Dnes je to už samozrejmá a akceptovaná vec. Bude podľa vás aj všetko to, čo ste tu naznačili, časom takisto niečím samozrejmým? Neobávate sa, že o tom všetkom sa bude hovoriť len ako o módnej vlne? Nakoľko je podľa vás udržateľnosť vôbec udržateľná?
Áno, tiež som sa v 90. rokoch stala vegetariánkou a pamätám si tú dobu. Dnes sú podmienky pre vegetariánov najmä vo veľkých mestách lepšie. Počet vegetariánov a vegánov však až tak dramaticky nenarástol, dnes sú to napríklad v Česku asi 3 % obyvateľov, to je v porovnaní napríklad s Veľkou Britániou (10 %) stále málo. K posunom v spotrebe dochádza, napríklad biopotraviny sú dostupnejšie, viac ľudí prechádza na obnoviteľné zdroje energie, celkovo pribúda uvedomelých občanov a spotrebiteľov.
Tieto zmeny zdola sú však pomalé a nevyvažujú negatívne trendy. Nestačia tempu, akým poškodzujeme prírodu, akým ubúda divočina a biodiverzita, ako rastie množstvo odpadu, zvlášť plastov v oceánoch, a emisií skleníkových plynov. Z pozície spotrebiteľov možno prispieť k zmene, avšak nutná je aj zmena zhora, v oblasti legislatívy. Nádej vidím v tom, že zmeny prichádzajú z Európskej komisie a EÚ a že mladá generácia tlačí na politikov. Budúcnosť udržateľnosti vidím v prechode k tzv. faktickému environmentalizmu, čo je pojem sociológa Michaela Bella, ktorý hovorí, že potrebujeme taký prístup, pri ktorom nemusíme konať a myslieť len kvôli prírode, ale podľa toho, že je to lacné, praktické a pohodlné. Tento prístup sa stane populárnejším než súčasná udržateľná spotreba, ktorá je často sprevádzaná pocitom viny, hanby či ujmy. Faktický environmentalizmus sa môže stať bežným a normálnym, pokiaľ systémovo zmeníme štruktúry spotreby a produkcie.
Nejde mi ani tak o udržanie pojmu udržateľnosť, môžeme hovoriť o post-raste, cirkulárnom hospodárstve, ekonomike starostlivosti, regeneratívnej ekonomike, či environmentálnej spravodlivosti, ale pokiaľ sa ako ľudstvo chceme na Zemi udržať a žiť dôstojne, mali by sme svoje konanie prispôsobiť limitom planéty.
Kedysi Erich Fromm upozornil, že v konzumnej spoločnosti orientácia na vlastnenie vyprodukovala zvláštny ľudský charakter, ktorý nazval marketingovým charakterom. Prakticky všetko sa dá predať, kúpiť či vymeniť a to ovplyvňuje aj naše myslenie. Dnes azda ešte viac ako v minulosti. Je podľa vás udržateľná téma udržateľnosti v časoch všadeprítomnej reklamy a tvrdého biznisu?
Áno, to je práve veľký rozpor. Aj udržateľnosť sa dnes „predáva“, bola komercionalizovaná, ten pojem sa stal marketingovým ťahom, ktorý využíva rad firiem. Často však môže ísť o greenwashing, teda o dezinformácie o tom, že oblečenie je udržateľné, a pritom je to nadprodukcia lacného oblečenia a plytvanie textilom. Môžeme pozorovať rozdiel medzi rétorikou, ktorá využíva hodnoty udržateľnosti, a reálnym správaním producenta. Firmy môžu poskytovať zavádzajúce alebo vyložene lživé informácie, ktoré nezodpovedajú realite, ale poskytujú korporácii dobrý imidž pred zákazníkmi, ktorí sú potom ochotní platiť viac za domnelo udržateľný tovar. Napríklad proti firme H&M bola podaná žaloba za falošný marketing udržateľnosti.
Je to všetko aj o tom, čo Fromm formuloval v podobe zásadnej otázky: Mať alebo byť?
Áno, pokiaľ sa vrátime k všeobecnej definícii udržateľnej spotreby, tak je v nej zastúpené „napĺňanie základných potrie a umožnenie lepšej kvality života“. Naplnenie základných potrieb v oblasti oblečenia by znamenalo nosiť také oblečenie, ktoré človeka chráni pred chladom či teplom. Nie mať plnú skriňu „handier“, ktoré vezmem raz, dvakrát a už ma nebaví. Kvalitu života určite nenapĺňa časté nakupovanie pod vplyvom neustálej reklamy, ale ani „shopaholizmus“, teda závislosť na nakupovaní, ktorá v dnešnej spoločnosti stúpa. Na druhej strane treba povedať, že k spotrebe človeka motivuje aj napĺňanie sociálnych očakávaní, vplyv majú sociálne normy, tradície a tlak okolia. Spotreba potvrdzuje status jedinca v spoločnosti, to znamená, že k určitému postaveniu a k určitej roli sa ľudia musia obliekať a správať určitým spôsobom. Navyše tu funguje aj mechanizmus napodobňovania, keď sa ľudia snažia nebyť pozadu za tými, ktorí už vlastnia napríklad posledný model oblečenia, bazén, či lepšie auto.
Ako spotrebitelia sme uväznení v tzv. bežiacom páse neustále sa zrýchľujúcej výroby a spotreby, sme pobádaní reklamou k stále väčšej spotrebe. Avšak rastúca úroveň HDP a bohatstva nevedie k väčšej spokojnosti a väčšiemu šťastiu.
Marián Balázs