Pôvodne si len chcela splniť svoj veľký sen: vidieť Ameriku a jej ikonické miesta. Vycestovala preto ako aupair. Dnes už vyše dvadsať rokov žije v Spojených štátoch.
Absolventka Ekonomickej univerzity v Bratislave Iveta Navrátilová Markmanrud po vycestovaní do Spojených štátov najprv bývala v malom, ale bohatom mestečku Andover neďaleko Bostonu. Neskôr sa presťahovala do Kalifornie, kde jej učarovalo ďalšie malé bohaté mestečko Temecula blízko San Diega. „Malé, ale bohatšie americké mestá sú skvelým miestom pre život. Naopak, chudobné mestá sú menej bezpečné a vzdelávanie je na nízkej úrovni,“ hovorí Iveta o prvých miestach svojho života v Amerike.
Napokon pred tromi rokmi zakotvila v Las Vegas, kde žije s manželom, ktorý je pôvodom z Nórska. Zamestnala sa v špičkovom Pala Casino Spa Resort, ktorý je od Vegas vzdialený zhruba 280 kilometrov. Takáto vzdialenosť však v Amerike nehrá rolu.
Bolestivé spomienky na uneseného otca
Iveta je dcérou Jaroslava Navrátila, ktorý sa v marci 1983 stal obeťou únosu v Angole. Povstalci z protivládnej organizácie Unita vtedy uniesli 66 občanov Československa. Boli to inžinieri, technici a elektrikári, ktorí v rámci rozvojovej pomoci pracovali v meste Alto Catumbela na znovuvybudovaní zničenej najväčšej angolskej fabriky na výrobu papiera. Viacerí z nich tam mali aj svoje manželky a deti. Medzi unesenými boli aj zdravotníčky. Bol to najväčší únos občanov Československa.
Museli absolvovať 1300 kilometrov dlhý, nesmierne namáhavý a nebezpečný pochod cez pralesy a močiare do hlavného mesta. Pochod trval tri mesiace. Jaroslav Navrátil pochod neprežil. Rolu v tom zrejme zohralo aj to, že mal cukrovku, o čom však predtým nik nevedel.
Vývoj udalostí sledoval celý svet. Medzi vyjednávačmi bol aj Eduard Kukan, ktorý bol v tom čase riaditeľom afrického teritoriálneho odboru československého ministerstva zahraničných vecí. Rozbehol veľkú záchrannú a vyjednávaciu akciu, ktorá nakoniec viedla k prepusteniu unesených občanov.
Prvú skupinu, v ktorej boli najmä ženy a deti, prepustili pomerne rýchlo. Zvyšná skupina dvadsiatich mužov čakala na prepustenie viac ako rok.
„Ten deň si pamätám, ako by to bolo včera. Môj osemročný brat spadol z bicykla a maminka musela ísť s ním na pohotovosť. V ten deň ma poslala k susedke, jej kamarátke, ktorá bola ku mňa veľmi milá. Kládla mi divné otázky, nechápala som, o čo ide. Mala som vtedy 14 rokov. Až po niekoľkých dňoch mama nabrala silu povedať nám, čo sa stalo,“ spomína na tie dni Iveta. „Môj brat to niesol veľmi ťažko. Boli si s ockom veľmi blízki. Otec pre môjho brata znamenal všetko. Brat dennodenne plakal, nevedel sa s tým zmieriť celé mesiace. Pri každej spomienke na ocka, či už to bola jeho obľúbená pesnička alebo obľúbené miesto, aj mne vždy vyhŕkli slzy.“
Československá vláda rodine sľúbila, že keď sa situácia v Angole upokojí, zabezpečí návštevu miesta, kde je pochovaný a že jeho telesné pozostatky potom prevezú do Bratislavy. Lenže to sa nestalo, sľuby zostali sľubmi. „Dodnes presne nevieme, ako ocko zomrel, či to bola malária, alebo či spadol z nosidiel. Môj ocko bol jediný, kto pochod neprežil, čomu dodnes nerozumiem. Medzi unesenými boli aj ženy a deti. Môj ocko bol mladý zdravý športovec, ktorý každý víkend hrával futbal. Mal iba 37 rokov.“
Na motíve únosu vznikol aj film Angolský denník lekárky v hlavnej úlohe s Janou Brejchovou. Roku 2009 vznikol aj dokumentárny film Zajatí v Angole.
Z letiska L.A. rovno do Hollywoodu a Beverly Hills
Keď sa Iveta rozhodla, že vycestuje do Ameriky, všetci ju odhovárali. Vraveli jej, že nedostane víza, lebo je mladá a slobodná a nemá väčšie úspory. „Popravde šanca bola minimálna. Ale nejakým zázrakom som víza dostala. Dodnes nechápem ako sa mi to podarilo,“ spomína na prvý náznak možnosti splniť si svoj sen a vidieť Ameriku.
Priletela do Los Angeles a rovno si to zamierila do Hollywoodu a Beverly Hills. „Tie miesta som poznala z amerických seriálov a vždy som snívala o tom, že ich raz uvidím na vlastné oči. Keď som sa potom prechádzala na tých miestach, mala som pocit, že snívam. Ten pocit, keď som prvýkrát videla Los Angeles, sa snáď ani nedá opísať. Normálne som sa bála, že je to iba sen a že sa z tohto úžasného sna na druhý deň prebudím. Bola to eufória.“
Vegas je viac než len kasína a zábava
Iveta má z prvého manželstva tri deti. Syn Lukáš vyštudoval matematiku a informačné technológie na Sacramentskej univerzite, mladšie dvojičky Michaela a Markéta študujú umenie a hudbu. V najbližšom čase sa presunú na súkromné univerzity v Hollywoode.
Jej terajší manžel Finn pracovne cestuje po celých Spojených štátoch a niekedy aj do zahraničia. V USA to znamená cestovať lietadlom. „Zodpovedá za plánovanie a výstavbu obrovských distribučných centier ako je napríklad Amazon. No a ja niekedy cestujem s ním.“
Zosobášili sa vo Vegas v známej Little White Wedding Chapel, Malej bielej kaplnke, ktorá sa nachádza na hlavnom bulvári. „Oddal nás, samozrejme, Elvis,“ spomína Iveta na túto sobášnu atrakciu. Teda imitátor Elvisa Presleyho, ako je to v tejto kaplnke už dlhoročnou atrakciou, hoci je tu, samozrejme, možný aj klasický obrad.
„Spomínam si, ako som s mojou maminou sledovala americký kriminálny seriál CSI Las Vegas. Myslela som si, že to, čo vidím, tie obrázky, všetok ten lesk, že je to len akoby, že je to sen,“ spomína Iveta. „No a dnes tu žijem.“
Tým, čo nikdy neboli vo Vegas, asi napadne, či je toto mesto kasín a zábavy také ako vo filmoch. „Je presne také. Plné svetiel a lesku. Fantázia tu nemá hranice,“ hovorí Iveta. „Ale Vegas nie sú len hotely a kasína. Neďaleko je Mount Charleston, ktoré je súčasťou pohoria Spring Mountain. Dá sa tam lyžovať až do apríla, hoci v meste sneh nie je a zimy sú relatívne teplé. Okrem lyžiarskeho areálu je tam aj veľa turistických chodníkov. Je to doslova ikona štátu Nevada, ktorý dokonca aj poznávacie značky áut vydáva s nápisom Mt. Charleston a s vyobrazením pohoria.“
Turistických možností v blízkosti Vegas je však oveľa viac. „Máme tu aj Red Rock Canyon, čo je národná pamiatková rezervácia s nádhernými červenými skalnými útvarmi. Ročne ju navštívi vyše troch miliónov ľudí. Na výlety chodievame aj do rezervácie Valley Of Fire. Skalné útvary z červeného pieskovca sú nádherné a pri dopade slnečných lúčov akoby boli celé v plameni.“
Las Vegas patrí medzi vyhľadávané miesta celebrít, čo potvrdzuje aj Slovenka žijúca v tomto meste. „Áno, chodia sem všetky najväčšie celebrity. Takže, aby sme videli niekoho slávneho, nemusíme nikam chodiť.“
Stanley Cup a hokejový ošiaľ
Keď pred šiestimi rokmi vznikol vo Vegas hokejový klub a splnil podmienky vstupu do NHL, mnohí to považovali za bláznovstvo. Majiteľ klubu vtedy fanúšikom sľúbil, že do šiestich rokov prinesie do mesta Stanleyho pohár. Všetci to považovali za nemožné a vnímali to viac menej ako marketingové vyhlásenie.
Lenže táto sezóna bola práve tou šiestou a klub z nevadskej púšte vedený kapitánom Markom Stoneom naozaj získal svoj prvý Stanley Cup. „Je to obrovské víťazstvo. Niečo neuveriteľné, senzačné. Golden Knights je nový tím. Boli tu veľké oslavy. Prišli všetci hokejisti. Tisíce ľudí prišli na hlavný bulvár. Aj ja som sa bola pozrieť. Oslavy sa zakončili veľkolepou šou. Mesto je na tento fantastický úspech veľmi pyšné.“
Plusy a mínusy života v Amerike
Čo je podľa nej najväčšou výhodou života v Amerike? „To, že ľudia si tu môžu dovoliť kvalitu za dostupné ceny. To znamená dostupné kvalitné potraviny, dostupné bývanie, dostupné autá. Nikdy nezabudnem, keď som pred časom s mojimi vtedy päťročnými deťmi prišla na dva mesiace na Slovensko, tie isté šaty, ktoré som si kúpila v Amerike, som videla na Slovensku desaťkrát drahšie. Nepreháňam.“
Tento dostupný konzum má však aj odvrátenú stranu. „Všetko sa pomeriava peniazmi. V Amerike bežne počuť he is worth. Myslí sa tým: on stojí za to – ale je to hodnotenie druhého podľa toho, čo vlastní. A keď nemáš nič, akoby si za nič nestál. Zo začiatku mi to veľmi vadilo. Musím však hneď povedať, že Američania si nezávidia. Doprajú jeden druhému a keď je niekto úspešný, blahoželajú mu. Aj komplimenty sú tu bežné. Ľudia sú vo všeobecnosti milí a usmievaví.“
Veľkým problémom Ameriky sú drogy. Marihuana je legálna vo väčšine štátov. „Pracovala som ako terapeutka v Bostone so závislými mužmi. Títo ľudia sa neustále vracali späť. Mali sme tam obrovskú stenu, ktorá bola celá zaplnená menami tých, ktorých drogy zabili.“
Ďalším veľkým problémom je množstvo bezdomovcov. Len vo Vegas je dvetisíc bezdomovcov, ktorí sú nasťahovaní v tuneloch pod mestom.
Ďalším problémom, na ktorý Iveta upozorňuje, je veľmi drahé zdravotné poistenie. Ako však hneď dodáva, zdravotná starostlivosť je v Amerike na vysokej úrovni.
Pre mnohých môže byť prekážkou obrovské pracovné vyťaženie, pričom bežne majú zamestnanci iba tri týždne dovolenky.
Povestné je aj to, že v Amerike sa súdi každý s každým. „Ktosi žaloval spoločnosť McDonalds, lebo jeho dieťa bolo obézne. A spoločnosť McDonalds tento súd dokonca prehrala. Alebo niekto si vylial horúcu kávu na nohy a popálil sa. Od McDonalds potom vysúdil milióny dolárov za ujmu na zdraví. To sú šialenstvá.“
Američania Slovensko nepoznajú. „Často sa ma pýtajú, odkiaľ som, či som z Ruska. To ma vždy naštve. No a dnes v čase ruskej vojny proti Ukrajine je to ešte nepríjemnejšie. Tak som im to začala vracať protiotázkou, že prečo, či oni sú z Ruska alebo či Rusko je jediná krajina, ktorú poznajú.“
Splnený sen
Slovenka žijúce vo Vegas priznáva, že má naozaj šťastie, že mohla vidieť Ameriku, dávno vysnené miesta a tešiť sa zo splneného sna. Čo viac, našla tam aj svoj nový domov. „Áno, mám šťastie, že som mohla precestovať veľa štátov a regiónov Ameriky, ale aj veľa menších miest. Od Kalifornie na západe až po Floridu na juhovýchode či Boston na východnom pobreží. Bola som aj na Havaji. Ale Vegas bol vždy môj sen. Vždy som chcela bývať v teplom podnebí blízko mora.“
Pôvodne nemala v pláne natrvalo sa presťahovať do Ameriky. Nakoniec sa stala jej novým domovom, ktorý by už nemenila. „Amerika je skutočne krajinou neobmedzených možností. A má aj svoje negatívne stránky. Ale napriek negatívam je to môj domov, ktorý by som už nemenila za nič svete.“