Český psychológ a terapeut Adam Táborský pôsobí v pražskej Psychiatrickej nemocnici Bohnice, kde pracuje s ľuďmi s hraničnou poruchou osobnosti. Na Masarykovej univerzite v Brne vyštudoval psychológiu, politológiu aj verejnú politiku. Študoval aj na Varšavskej univerzite, na University College London a na Deakin University v Melbourne.
Založil projekt Terapia medzi stromami, kde prepája benefity prírody a duševné zdravie. Pripomína, že už samotný pobyt v prírode má terapeutický vplyv. Píše články a blogy o duševnom zdraví a o tejto téme komunikuje aj na sociálnych sieťach.
V rozhovore sa dozviete:
- Aké sú príznaky blížiacej sa depresie a úzkostných stavov.
- Prečo sa symptómy prejavia neraz až vtedy, keď riziko a ohrozenie pominulo.
- Prečo je rizikom porovnávať sa s druhými ľuďmi alebo porovnávať našu dnešnú situáciu s minulosťou.
- Či môže aj používanie sociálnych sietí viesť k depresiám a úzkostným stavom.
- Aké sú vonkajšie signály samovražedných myšlienok.
- Aké výhody má terapia v prírode.
Na Slovensku už roky evidujeme rast výskytu depresií a úzkostných stavov. Predpokladám, že podobná situácia je aj v Českej republike. S čím to súvisí? Napríklad so spoločenskými zmenami a zmenami v štýle či spôsobe života? Predsa len žijeme vo veľmi náročnej a záťažovej dobe.
Mnohí označujú súčasné generácie termínom „snehové vločky“, pretože tie symbolizujú, že sú krehkí, že nič nevydržia. Toto označenie sa mi trochu protiví, pretože nereflektuje zmieňované čoraz väčšie nároky a záťaž, čoraz rýchlejší životný štýl alebo presúvanie života do digitálneho sveta.
Mohli by sme nájsť veľa súvislostí na makro- či systémovej úrovni. Napríklad v Českej republike je približne 700 tisíc ľudí v exekúcii, v čase obmedzení v súvislosti s pandémiou koronavírusu 10 tisíc detí nedochádzalo na dištančnú výučbu a tak ďalej. Na mikroúrovni potom vnímame každý jedinečný príbeh zvlášť.
Na Slovensku niektorí psychológovia pred časom upozorňovali, že paradoxne po ústupe pandémie príde ďalší nárast depresií a úzkostných stavov, čo sa aj potvrdilo. Psychológovia a terapeuti, s ktorými som sa rozprával, vraveli, že majú oveľa viac klientov ako predtým.
V Českej republike je to podobné. Pokiaľ by sme reflektovali výskumy mapujúce výskyt symptómov, tak by sme mohli ešte prirátať nárast samovražedných myšlienok.
Častokrát nás spôsoby zvládania najprv udržujú pokope, zachovávajú našu integritu a schopnosť vysporiadať sa s tým, čo prichádza. Adrenalín čaruje. No v okamihu, keď sa nebezpečenstvo pominie a sme v bezpečí, pocítime záťaž, symptómy sa prejavia a skolabujeme.
Môže aj dnešná situácia súvisiaca napríklad so zdražovaním a zvýšenými životnými nákladmi spôsobiť ďalšiu vlnu depresií?
Áno, môže. Príčinnú súvislosť by som však nevidel a na úroveň korelácie si nedovoľujem usudzovať.
K zdražovaniu môžeme prirátať aj porovnávanie a hodnotenie, či už s druhými ľuďmi alebo s našou vlastnou situáciou v minulosti. Voči tomu sa nám nemusí dariť zostať imúnnymi. To v nás môže roztáčať vír viny, zúfalstva a zlosti, až sa dovírujeme do duševných porúch či porúch správania.
Skúsme si teraz aspoň stručne naznačiť, aké sú príznaky blížiacej sa depresie či vážnejšieho úzkostného stavu. Inými slovami, čo a ako mi signalizuje, že niečo nie je v poriadku a musím tomu venovať pozornosť?
Začínajúce príznaky blížiacej sa depresie zahŕňajú smutnú náladu alebo podráždenosť, stratu záujmu o aktivity, ktoré nám predtým boli príjemné, alebo stratu radosti z takýchto aktivít, ďalej poruchy spánku, únavu alebo stratu energie, zmenu telesnej hmotnosti a chuti do jedla, ťažkosti so sústredenosťou a rozhodovaním, stratu sebaúcty či samovražedné myšlienky.
Je však dôležité si uvedomiť, že príznaky blížiacej sa depresie môžu byť prítomné u mnohých ľudí a neznamenajú automaticky, že majú depresiu. Pokiaľ sa však tieto príznaky vyskytujú dlhší čas a ovplyvňujú náš každodenný život, je dôležité vyhľadať odbornú pomoc.
Rovnako je dôležité si uvedomiť, že depresia sa môže prejavovať u každého človeka inak a nie všetky príznaky musia byť prítomné súčasne.
A úzkostné stavy?
Podobné príznaky sú aj pri úzkosti. Intenzívne a pretrvávajúce obavy, fyzické príznaky ako búšenie srdca, zvýšená srdcová frekvencia, potenie, trasenie, sucho v ústach, dýchavičnosť, bolesti na hrudi, nevoľnosť, zažívacie problémy alebo svalové napätie. Ďalej panické ataky, nepokoj a nervozita, problémy so spánkom, ťažkosti so sústredením sa, ale aj sociálna izolácia a vyhýbanie sa sociálnym kontaktom.
To znamená, že tieto príznaky, aj keď nie sú prítomné všetky naraz, neradno podceniť.
V prípade výskytu jednotlivých príznakov je vhodné vyhľadať odbornú pomoc. Jedným z častých výrokov ľudí, ktorí začnú chodiť na psychoterapiu je: „Že som nezačal(-a) chodiť skôr… Mohol/mohla som si ušetriť mnoho trápenia.“
Psychoterapia sa nemusí zameriavať iba na duševné poruchy a poruchy správania, ale môže tiež prispieť k osobnému rastu a k zvýšeniu kvality života.
Čo si máme v tejto súvislosti všímať u našich najbližších? Môže sa stať, že niekto dokáže vznikajúcu depresiu alebo úzkosť pred najbližšími dlho zakrývať, že si to nik nevšimne?
Všímať si treba práve tie symptómy a zmeny v správaní, ktoré som uviedol. Môžeme svojich blízkych skúsiť podporiť v zdieľaní toho, ako sa cítia. Maskovať to možno dlho, avšak nejaké zmeny sa takmer vždy udejú.
Pre mnohých je nepríjemné vyhľadať odbornú pomoc. Možno len zájdu k svojmu lekárovi a vypýtajú si lieky na spánok. Viem, že túto otázku nebudete rád počuť, ale predsa: Ako si môžem v situácii prichádzajúcej depresie alebo úzkosti aspoň trochu pomôcť aj sám? A zároveň, akými chybami si situáciu ešte zhorším?
Všeobecné odporúčania sa v tejto oblasti dávajú len ťažko. Ak by sme siahli po prístupe kognitívnej behaviorálnej terapie, tak by sme mohli zmieniť zažívanie príjemných chvíľ, budovanie priateľstiev, meditáciu, všímavosť (mindfulness), svalovú relaxáciu, prechádzky v prírode. To môže fungovať. No ak mám intenzívnu úzkosť či veľkú bojazlivosť, tak pre mňa nemusí byť príjemné či vhodné chodiť sám von alebo na miesta, ktorá nepoznám.
Sociálne siete sú dnes veľkou témou. Môže aj nadmerné používanie moderných technológií vrátane sociálnych sietí spôsobiť také stavy či prejavy, o ktorých sa rozprávame? Pretože napríklad poruchy spánku sú dnes už známym dôsledkom.
Áno. V jednom výskume dokonca dávali do súvislosti nárast sebapoškodzovania s dobou, keď sa sociálne siete objavili v našich smartfónoch a keď sme sa stali neustále dostupnými a neustále na rane porovnávania a zraňujúcich komentárov. Samozrejme záleží na tom, ako sociálne siete používame.
Medzi príznakmi blížiacej sa depresie ste spomínali aj samovražedné myšlienky. Pred rokom ste na sociálnej sieti písali o samovražde vášho kamaráta. Okrem iného ste napísali: „Asi ako každý v podobnej situácii sedím nad prázdnymi dlaňami a hovorím si: Čo som mohol urobiť inak?“ Viete si s odstupom času vyhodnotiť, či ste mohli niečo urobiť inak?
Mal som v pláne kamaráta odviesť do Psychiatrickej nemocnice, len som to už nestihol. Dnes by som inak urobil to, že by som sa nespoliehal na to, ako sa kamarát javil okoliu, ktoré s ním bolo v kontakte, ale konal by som okamžite.
Vtedy ste tiež napísali: „Odchod zo života týmto spôsobom totiž zväčša nie je odrazu. Prichádza plazivo. Krok za krokom. Čin za činom. Skúsenosť za skúsenosťou. Slovo za slovom.“ Aké sú teda varovné signály?
Signály môžu byť hovorenie alebo písanie o samovražde, prudké zmeny nálady, najmä pokles nálady, trvalý smútok, pocit beznádeje, zúfalstvo alebo rezignácia, sociálna izolácia, strata záujmu, zmeny správania a poruchy spánku, zhoršenie výkonu v škole alebo v práci.
Príprava na samovraždu, keď napríklad daná osoba začne riešiť praktické záležitosti týkajúce sa jej úmrtia, ako je dávanie svojich záležitostí do poriadku, odovzdávanie majetku, hľadanie prostriedkov k vykonaniu samovraždy – to sú veľmi vážne znaky.
Ako vidieť, signály sú podobné tým, ktoré som už spomínal.
Na záver si aspoň stručne povedzme o jednej špecifickej veci vo vašej praxi. Zaviedli ste terapiu medzi stromami. Rozumiem tomu správne, že terapiu prípadne koučovanie poskytujete v prírode?
Áno, je to tak. Meníme steny za stromy. Je to rovnaké ako vnútri, ibaže s istými špecifikami, medzi ktoré patrí, že sa najprv rozprávame o tom, ako bude táto cesta prebiehať a dohodneme si miesto, ktoré bude pre obe strany v poriadku. Následne môžeme chodiť alebo sedieť. Alebo to striedať. Prípadne môžeme byť raz vonku, inokedy vnútri.
Je tento prístup vždy po dohode s klientom alebo vy mu určíte, že to bude takto?
Vždy po dohode s klientom, respektíve klient je takmer vždy iniciátorom toho, aby terapeutický proces prebiehal vonku.
Aké výhody ponúka tento prístup v porovnaní s terapiou v klasickom priestore?
V prírode môžeme dlhší čas stráviť spolu s klientom ľahšie než vnútri, v klasickom priestore. To zároveň znamená, že v kratšom časovom úseku si môžeme uvedomiť viac vecí.
Príroda môže byť pozadím alebo môže aktívne vstupovať do procesu. Ako som už spomínal, vonku v prírode nemusíme sedieť, môžeme sa aj prechádzať.
Samotný pobyt v prírode má na človeka terapeutický vplyv, či už z hľadiska zníženia stresového hormónu kortizolu, posilnenia imunity alebo obnovenia pozornosti. Pozitívnych dopadov je veľa.
V rámci vašej profesie patríte medzi mimoriadne tvorivých a aktívnych ľudí. Takže aké sú ďalšie plány? Leto ubehne rýchlo a potom toho asi budete mať s vašimi spolupracovníkmi viac než dosť.
Áno, to budeme mať. Najprv začneme uvedením knihy Terapia medzi stromami. Nasledovať bude víkend s priekopníkom terapie v prírode Ronenom Bergerom.
V októbri bude tretí ročník konferencie Príroda v nás. A budeme tiež zhromažďovať prihlášky do dvojročného výcviku Terapia v prírode, ktorý bude v rokoch 2024 a 2025.