Český psychológ a terapeut Adam Táborský pôsobí v pražskej Psychiatrickej nemocnici Bohnice, kde pracuje s ľuďmi s hraničnou poruchou osobnosti. Na Masarykovej univerzite v Brne vyštudoval psychológiu, politológiu aj verejnú politiku. Študoval aj na Varšavskej univerzite, na University College London a na Deakin University v Melbourne. Založil projekt Terapia medzi stromami, kde prepája benefity prírody a duševné zdravie. Píše články a blogy o duševnom zdraví a o tejto téme komunikuje aj na sociálnych sieťach.
V rozhovore sa dozviete:
Čo je efektivita sebaúcty a sebahodnoty.
Čo môže naštrbiť našu sebaúctu a vedomie vlastnej hodnoty.
Aké chyby vo výchove môžu znížiť sebahodnotu dieťaťa.
Čo je introjekcia a aké má dôsledky.
Prečo je prílišné ospravedlňovanie sa nevhodné a čo môže spôsobiť.
Nedávno ste napísali, že efektivita sebahodnoty či sebaúcty znamená, že jednáme spôsobom, ktorý udržiava alebo zvyšuje našu sebahodnotu po medziľudskej interakcii. Skôr než to rozvinieme, skúste stručne objasniť, čo rozumieme pod sebahodnotou a sebaúctou, respektíve ako ich charakterizovať.
Áno, efektivita sebaúcty sa týka jednania spôsobom, ktorý udržiava alebo zvyšuje vašu sebaúctu po medziľudskej interakcii. Spôsob, akým sa snažíte dosiahnuť svoje ciele, si vyžaduje schopnosť sebaúcty a efektivity. Kľúčovou otázkou tu je, ako požiadať o niečo, čo chcete, alebo ako povedať nie na nejakú požiadavku tak, aby ste aj potom mali rešpekt k sebe samému.
Niektorí ľudia strácajú úctu k sebe, keď sa pri medziľudskej interakcii napríklad rozplačú a/alebo sú extrémne emocionálni. Iní strácajú sebaúctu, keď ustúpia a jednajú pasívne namiesto toho, aby sa držali svojho. A niektorí strácajú úctu k sebe samým vtedy, keď sa extrémne nahnevajú alebo sa niekomu vyhrážajú.
Ak sa pýtate, čo to znamená, respektíve, čo tým rozumieme, tak americká psychologička Marsha Linehanová v rámci sebaúcty či sebahodnoty rozlišuje štyri charakteristiky: byť férový, zotrvávať vo vernosti svojim hodnotám, byť pravdivý a napokon nepraktizovať prílišné ospravedlňovanie sa.
Naznačili ste to, ale ešte pri tom zostaňme: Čo je to, čo môže našu sebaúctu alebo vedomie o našej vlastnej hodnote naštrbiť alebo zničiť?
Ako som uviedol, môže ísť o situácie, keď uprednostňujeme druhých na úkor seba. Alebo naopak, keď na druhých neberieme vôbec žiadny ohľad, keď zabúdame na svoje presvedčenia a hodnoty, keď zámerne klameme alebo aj keď sa príliš ospravedlňujeme. Ale aj vtedy, keď sme k sebe samým priveľmi prísni, alebo ak máme voči sebe samým nenaplniteľné očakávania, čo môže hraničiť až s krutosťou.
Sú to však bezpochyby aj nevhodné spôsoby vo výchove, keď rodič namiesto budovania zdravej sebadôvery a sebaúcty vnesie pochybnosti dieťaťa o sebe samom, nezdravú plachosť a podobne.
Áno, ponižovanie, vysoké očakávania alebo domáce násilie našu sebahodnotu znižujú. Môžeme si predstaviť slová či výroky ako: Pijem len kvôli tebe! Aj tak sme ťa nechceli! Zase si to pokazila! Prečo si sakra nedostal jednotku! A podobne. Keď dieťa počuje niečo takéto, ovplyvní ho to v tom, ako sa bude dívať na seba. Vytvára si takzvané introjekty. To znamená, že prijíma niečo, čo nie je jeho, čo nechce, ale beztak sa tým riadi. Príkladom takéhoto introjektu môže byť presvedčenia typu: „Keď nedostanem jednotku, tak som špatný človek. Keď ma niekto odmietne, tak som zlyhal.“ No a potom sa nikoho na nič nepýta, uzatvára sa do sebe a stráda.
Spomenuli ste prílišné ospravedlňovanie sa, ktoré takisto znižuje našu sebahodnotu. Kde je teda tá hranica, za ktorou je ospravedlňovanie už nezdravé? Ako to rozlíšiť?
Ospravedlňovanie sa za to, že vôbec žijem, alebo za nejakú požiadavku, za názor alebo za to, že s niečím nesúhlasím, môže byť prílišné. Ospravedlňovania naznačujú, že sa mýlime – že som to ja, kto robí chybu. Nadmerné ospravedlňovania tak môžu dokonca aj poškodiť vzťahy. Ak je však ospravedlnenie sa namieste, môže niekedy vzťahy zlepšiť. Prílišné ospravedlňovanie sa však často lezie ostatným na nervy a zvyčajne znižuje efektivitu vzťahu i sebaúcty.
Sebaúcta a sebahodnota súvisí aj s osobnostnou zrelosťou a vnútornou slobodou. A takisto s ochotou pracovať na sebe a na svojom osobnostnom rozvoji. Myslíte si, že dnešný moderný človek, človek v dynamickej a v mnohom zaťažujúcej dobe je toho schopný a ochotný? Alebo ak použijem ono frommovské rozlíšenie, sme dnes schopní rozlišovať medzi „mať“ a „byť“?
Trochu sa mi prieči robiť generalizované výroky. Každopádne by som to nevidel tak čierne. Iste sa medzi nami nájdu zrelší ľudia aj menej zrelí. Určite sú niektorí schopní medzi „mať“ a „byť“ rozlišovať ľahšie alebo pružnejšie. A tí, ktorí nie sú toho schopní, si môžu prečítať knihu Ericha Fromma „Mať alebo byť“.
Podľa Platóna slobodný človek ovláda sám seba a pozná svoje ľudské vnútro. Aj tu sa natíska otázka, či sme toho dnes ešte schopní. Pretože slobodu si mnohí spájajú s možnosťou robiť, písať či hovoriť, čo chcú.
Verím, že sme toho schopní. Ale či tak robíme vždy, prípadne ako často, je už iná otázka. Filozof Isaiah Berlin rozlišoval medzi dvomi základnými pojmami slobody: medzi „slobodou od“, teda negatívnou slobodou a „slobodou k“, pozitívnou slobodou. „Sloboda od“ spočíva v neprítomnosti prekážok alebo obmedzení pre vlastné konanie. Naproti tomu „sloboda k“ identifikuje možnosť autonómne určovať a dosahovať individuálne alebo kolektívne ciele.
Ak spojím otázku vnútornej slobody so sebaúctou, čo je to, od čoho by sme sa dnes mali oslobodiť, aby sme sa stali slobodnejšími a zrelšími v sebaúcte?
Od už spomínaných introjektov, ktoré máme každý svoje vlastné. A tiež od pomyselných diktátov ako „mal by som“, „musím“, „nesmiem“.
Ako začať, ak sa niekto rozhodne urobiť niečo pre svoj osobnostný rozvoj? A akých chýb sa vyvarovať?
Niekto sa presťahuje, niekto začne čítať knihy z takejto oblasti, niekto začne chodiť na rozvojové či sebaskúsenostné workshopy, niekto začne situáciu riešiť s odborníkom. Niekto koná unáhlene a potom to ľutuje. Niekto nad všetkým dômyselne premýšľa, až sa v tom dumaní stráca. Sme rôzni, v tejto veci môže byť cesta každého z nás odlišná a individuálna.