Vedenie mesta Betlehem na znak solidarity s Palestínčanmi v Gaze zrušilo tradičnú vianočnú výzdobu, vianočné osvetlenie i všetky vianočné podujatia. Mesto zrušilo aj vianočný strom.
Toto je vôbec prvýkrát, čo sa v rodisku Ježiša z Nazareta nebudú z pozície mesta oslavovať Vianoce. Ešte aj v čase pandémie bolo námestie Manger, tradičné miesto vianočných osláv, slávnostne vyzdobené. Tentoraz bude celé mesto prázdne a bez výzdoby. Tradičné modlitby a náboženské obrady sa však, samozrejme, budú konať. Podľa vedenia mesta je v aktuálnej situácii vhodnejšie zamerať sa výlučne na modlitbu za trpiacich a za mier.
Od domu bohyne Lachamy po Dávidovo mesto
Betlehem leží osem kilometrov južne od Jeruzalema. Je postavený na dvoch kopcoch spojených krátkym sedlom. Cesta z Jeruzalema sa rozdvojuje. Hlavná trasa smeruje južne do Hebronu, druhá cesta vedie ďalej juhovýchodným smerom a do Betlehema prichádza napokon zo severnej strany.
Najstaršia zmienka o Betleheme sa nachádza v jednom egyptskom texte zo 14. storočia pred naším letopočtom. Roku 1887 v meste el-Amarna na východnom brehu Nílu, v zrúcaninách paláca egyptského faraóna Amenophisa IV. beduíni náhodne objavili kráľovský archív. Našli v ňom viac ako tristopäťdesiat listov písaných na hlinených tabuľkách, ktoré králi a veľmoži Prednej Ázie, Sýrie a Palestíny adresovali faraónovi.
Na jednej z tabuliek sa uvádza, že Betlehem je „jedným z miest oblasti Urusalim“, čiže mestom patriacim k mestskému štátu Jeruzalem. Názov Betlehema je tu uvádzaný ako „bit itu lachama“, čiže „dom bohyne Lachamy“. Lachama bola kanaánskou bohyňou úrody. Po dlhšom vývoji sa tento názov v hebrejskom prostredí zmenil na „bet-lacham“, „dom chleba“, až sa napokon v časoch sudcov a kráľov udomácnil v definitívnej podobe ako „Betlehem“.
Najstaršia biblická zmienka spomína toto mesto napríklad v súvislosti so smrťou Ráchel, matky Jozefa a Benjamína, ktorú pochovali na ceste medzi Jeruzalemom a Betlehemom. Hrob biblickej Ráchel si ctia nielen kresťania a Židia, ale aj moslimovia.
Žila tu aj ďalšia známa postava biblických dejín Rút so svojou svokrou Noemi. Tu sa narodil aj kráľ Dávid. Prorok Samuel prišiel do tohto mesta, aby tu pomazal Dávida ako budúceho kráľa. Betlehem sa preto začal nazývať aj Dávidovým mestom.
Jaskyňa narodenia
Filozof Justinus, znalec Pytagora, Aristotela i stoicizmu a najvýznamnejší kresťanský apologéta (popravený roku 165 v Ríme) spomína jaskyňu Kristovho narodenia. Jaskyňu ako miesto Kristovho narodenia spomína aj Origenes v spise Contra Celson. Píše, že toto miesto pozná celé okolie a že aj „samotní pohania povedia každému (… ), že v uvedenej jaskyni sa narodil istý Ježiš, ktorého si kresťania uctievajú“. O čosi neskôr podobne píše aj biskup Euzébius z Cézarey. V spise Demonstratio evangelica uvádza, že „každý zhodne tvrdí, že Ježiš, Kristus, sa narodil v Betleheme. Tamojší obyvatelia cudzincom jaskyňu ukážu.“
Táto jaskyňa patrila medzi posvätné miesta, ktoré boli za čias cisára Hadriána znesvätené. Po porážke druhého židovského povstania Rimania premenili jeruzalemský chrám na Jupiterov chrám, v ktorom umiestnili aj dve sochy cisára. Na inom mieste postavili Asklepiov chrám. Na mieste Ježišovho hrobu umiestnili Jupiterov obraz a v Hebrone pri slávnom Mamreho dube (významné miesto dávnych hebrejských dejín) prinášali pohanské obety. V Betleheme zaviedli kult pohanského boha Adonisa, ktorému zasvätili okolité lesy a nad jaskyňou Ježišovho narodenia postavili Adonisovu svätyňu.
Biskup Arkulf z Galie, ktorý okolo roku 670 navštívil Svätú zem, opisuje aj jaskyňu Kristovho narodenia. Tá si svoju vtedajšiu podobu zhruba zachovala podnes: „Pri vonkajšom, východnom cípe mesta sa nachádza prirodzená polojaskyňa. Vnútornú časť, ktorá je celkom vzadu, nazývajú jasľami Pána, kde Mária uložila novorodeného Ježiša. K týmto jasliam je pripojená časť bližšia ku vchodu, ktorá je podľa tradície skutočným miestom narodenia. Jaskyňu spolu s jasľami Pána obložili drahým mramorom.“
Bazilika narodenia
Cisár Konštantín (spolu s cisárom Liciniom vydal roku 313 Milánsky edikt zaručujúci slobodu vyznania pre všetky náboženstvá vrátane kresťanstva) dal roku 326 nad jaskyňu namiesto pohanskej svätyne postaviť baziliku. O tejto stavbe svedčí napríklad už spomínaný biskup Euzébius v spise Vita Konstantini, ktorý ako zakladateľku tohto chrámu uvádza Konštantínovu matku Helenu a dodáva, že ona túto „jaskyňu nevysloviteľne bohato ozdobila“ a že „čoskoro potom aj sám cisár poctil toto miesto svojimi darmi“.
Pútnička menom Aetheria v štvrtom storočí v spise Peregrinatio podrobne opisuje slávnostné bohoslužby a náboženský život v Jeruzaleme, pričom v tejto súvislosti spomína aj bohoslužby v betlehemskej bazilike.
Keď roku 385 učenec Hieroným (autor prvého prekladu Biblie do latinčiny) prišiel do Betlehema, z Ríma priniesol zvyk 25. decembra oslavovať Ježišovo narodenie. No kým Aetheria žasne nad veľkoleposťou a pompéznosťou, Hieroným je kritický: „Zdôvodnením, že uctievame Krista, sme odstránili hlinené jasle a nahradili sme ich jasľami zo striebra. Ale pre mňa tie, ktoré odtiaľto odniesli, boli omnoho vzácnejšie.“
Počas povstania Samaritánov bol chrám poškodený. Okolo roku 530 ho dal cisár Justinián opraviť a prebudovať. Dnes sa v strede hlavnej lode v podlahe nachádza otvor, cez ktorý možno vidieť časti mozaiky pôvodnej Konštantínovej baziliky.
Keď roku 614 Peržania vtrhli do Palestíny, zničili všetky kresťanské chrámy s výnimkou tohto betlehemského. V jednom jeruzalemskom spise z roku 836 sa píše, že „keď Peržania zničili všetky kostoly v Sýrii a dorazili do Betlehema, prekvapene videli obrazy mágov, ktorí sem prišli z Perzie. Z úcty k svojím predkom kostol nezničili.“
Zhruba o dvesto rokov neskôr prišli do Betlehema oddiely kalifa Omara, ktoré však uchránili kresťanské kostoly v Jeruzaleme i Betleheme. Omar sa modlieval v južnej časti baziliky obrátenej smerom k Mekke. Moslimovia odvtedy na dlhší čas získali právo modliť sa v tejto časti baziliky, čo im neskôr umožnili aj križiaci. Túto ekuménu dnes pripomína Omarova mešita, ktorá stojí blízko baziliky.
V časoch tureckých vpádov Turci vchádzali do baziliky na koňoch. Aby tomu kresťania zabránili, jedinú pozostalú bránu zúžili a znížili (pôvodne mala bazilika tri veľké vstupné brány a portály).
Z baziliky dnes vedú schody do jaskyne, kde strieborná hviezda označuje miesto Ježišovho narodenia.
Mraky nad hviezdou
Nie je to prvý raz, čo je situácia v tejto oblasti vážna. Keď roku 2000 pápež Ján Pavol II. navštívil Betlehem, prehlásil, že pokoj v tejto oblasti je možné dosiahnuť iba vtedy, ak sa zabezpečia stabilné práva pre všetky dotknuté národy.
V apríli roku 2002 izraelskí vojaci obkľúčili Baziliku narodenia a priľahlé budovy. Dôvodili, že sa tam ukrývajú palestínski militanti. O 39 dní neskôr sa stiahli, mesto však zostalo uzavretým vojenským územím.
V roku 2003 v rámci mierového procesu palestínske ozbrojené sily prevzali kontrolu nad mestom. Uzi Arad, poradca premiéra Benjamina Netanyahua z čias jeho prvej vlády sa vtedy vyjadril, že mierový plán vyžaduje, aby sa Palestína vysporiadala so svojimi teroristickými infraštruktúrami.
O tri roky neskôr sa situácia znovu zhoršila. Betlehemský starosta Victor Bataresh vtedy vo vianočnom posolstve pripomenul, že „Betlehem prežíva jedno z najťažších období svojich dejín“ a že mesto „žije v obrovskej väzenskej cele“.
Dnes je situácia v oblasti opäť vážna, hoci tentoraz nie priamo v meste. Nad betlehemskou hviezdou, symbolom pokoja, tak naďalej visia čierne mraky.