Od nástupu súčasnej vládnej koalície niektorí pripomínajú rozpor medzi dnešným takmer až dištancovaním sa Roberta Fica od EÚ, keď hovorí spôsob „oni“ a „my“, a jeho niekdajšími vyhláseniami, že chceme patriť k jadru EÚ.
Takéto konštatovania však prehliadajú fakt, že Robert Fico je dnes naplno autentický, sám sebou ako nikdy predtým (teda v ponovembrových časoch, lebo veď počas totality bol ako súdruh sám sebou). A že jeho proeurópske postoje a rétorika o smerovaní Slovenska do „pevného jadra EÚ“ boli viac menej marketingové reči v úpornej snahe byť pri toku eurofondov a zároveň reflektujúce nálady prevažnej časti verejnosti.
Bilbordy s holými zadkami
V kampani roku 2002, teda v čase príprav na vstup Slovenska do EÚ, Smer vylepoval bilbordy mladej rodiny s holým pozadím.
O viac ako desať rokov neskôr sa premiér Fico posťažoval, že nerád chodí na bruselské rokovania, „pretože sú čím ďalej tým časovo náročnejšie“. Inými slovami bol lenivý, nechcelo sa mu tam sedieť, neprinášalo mu to žiadny bonus.
Neskôr dokonca vyhlasoval, že pôjde aj proti EÚ. Chválil sa žalobou proti únii. Rozdúchaval neznášanlivosť a odmietal spoločný európsky postup pri riešení migračnej krízy a prílevu utečencov. Europoslancov označil za odtrhnutých od reality. Vyhlasoval, že EÚ sa zamilovala do seba a že sa musí spamätať. V otázke prvých sankcií voči Rusku sa správal priam ako Putinov agent. V apríli 2017 tvrdil, že v európskej spoločnosti prevláda dešpekt voči EÚ (nevedno, ako na to prišiel, bol to čistý nezmysel) a že mu v dokumentoch prijímaných v EÚ chýba duch európanstva. V tom čase zistil, že voličský potenciál Smeru má už svoje limity a začal sa orientovať na voličov extrému a nacionalistov.
Marketingový obrat k únii
Lenže prieskumy verejnej mienky potvrdzovali, že veľká väčšina občanov si želá patriť do EÚ nielen „člensky“, ale aj kultúrne a civilizačne a želá si smerovanie Slovenska do jadra EÚ. A tak Fico v marci 2017 hovoril, že Slovensko musí byť v jadre diania a ak bude viacrýchlostná Európa realitou, chceme byť vo vyššej rýchlosti.
No bol tu aj ďalší faktor: kritika spôsobu vládnutia Roberta Fica a vyplavujúce sa množstvo káuz. Keď si v Smere vtedy zrátali, čo všetko sa na nich valí (a to ešte neboli protesty Za Slušné Slovensko), pochopili, že je najvhodnejšia doba na takúto novú rétoriku. Takú, ktorá zamestná obecenstvo a zároveň aspoň sčasti odpúta pozornosť a prekryje nepríjemnú realitu. A tak reči o Slovensku bez fašistov a reči o Slovensku v jadre EÚ sa stali novou rekvizitou, ktorá nielen ladila s verejnou mienkou, ale tiež prekrývala lavínu káuz, vládny chaos, vykrádanie eurofondov a ochranu „našich ľudí“.
Aj napriek tomu, že Ficov spôsob a štýl politiky mal od predpokladu byť v „pevnom jadre“ až priveľmi ďaleko. No nielen kauzy, ale aj vtedajšie snahy o uvoľnenie dlhovej brzdy a odkladanie vyrovnaného rozpočtu nás od onoho jadra, resp. vyššej rýchlosti iba vzdialili.
To, že Robert Fico mohol prísť s rétorikou o Slovensku bez fašistov a o Slovensku v jadre EÚ len dokazovalo, že politickí oponenti Smeru zaspali dobu a príležitosť. Niekdajší zástanca internacionálneho socializmu im vyfúkol tému, ktorá im ležala pri nohách, stačilo ju len zodvihnúť. Viacerí, čo sa pasovali za alternatívu k Smeru, dovtedy surfovali na Ficovej vlne neznášanlivosti a protieurópskej rétoriky, až jedného dňa Fico urobil cynický a pragmatický obrat a de facto sa im všetkým vysmial.
Dnes si už na to asi málokto spomenie, ale v roku 2017 sme tu mali aj jednu raritu, ktorá svedčila o vážnej vládnej kríze. Andrej Danko ako predseda koaličnej strany požiadal o zrušenie rokovania vlády. No pretože premiér potreboval od vlády mandát na stretnutie s francúzskym prezidentom Macronom, dohodli sa na riešení formou per rollam, t. j. na hlasovaní (podpisom) prostredníctvom obežníka (rozumej cez kuriéra). Tragikomické, ale dotváralo to obraz. A odľahčene povedané aj obraz o ceste do jadra EÚ hlasovaním cez kuriéra.
Mafiánsky štát a sféra ruského vplyvu
Zakrátko však odkrývanie množstva korupčných káuz a fungovania štátu spôsobom, ktorý prezident Andrej Kiska nazval mafiánskym štátom, potvrdilo, že skutočným obrazom slovenskej politickej reality neboli heslá o Slovensku v pevnom jadre EÚ, ale chránená kategória „našich ľudí“, nefunkčnosť Ficovej vlády a hlasovanie cez kuriéra.
Dnes už od Fica slová o jadre EÚ nepočuť. V čase vlády extrému a dezinfoscény sa už rétoricky vyčleňuje (hoci sa s premiérmi vždy rád odfotí, lebo potrebuje eurofondy) a Slovensko posúva do sféry ruského vplyvu.
Odhliadnuc od množstva protestov a tiež od kampane kandidáta Korčoka (jediné, za čo ho v kampani možno pochváliť, je dôraz na jasne prozápadnej orientácii Slovenska, inak aj napriek víťazstvu v prvom kole treba povedať, že jeho kampaň je od začiatku nezaujímavá, plná chýb, nevyužitých príležitostí a nemá stratégiu) opäť sa zdá, že strany a politici, čo chcú byť alternatívou voči Smeru, sú bezradní a nevedia reagovať.
Predstava, kam to môže viesť, je vskutku desivá.