Človek oddávna uvažuje o svete a rozpráva o ňom, ako ho vidí, ako mu rozumie, aký ho chce mať. Inak by nejestvovala ani veda ani kultúra.
Kultúru nepoužívame, ale tvoríme, pestujeme, šírime, máme z nej zážitok, nesieme si ju v sebe. Tak isto ako domov – nesieme si ho v sebe, cítime ho ako niečo naše vlastné a blízke.
Kĺžeme sa po povrchu
No keď začneme všetko – prírodu, kultúru, druhých ľudí či verejnú sféru – len používať, spredmetňovať či inštrumentalizovať, vytesňujeme z nich podstatu, zmysel. K tomu, čo sme si zvecnili a inštrumentalizovali, čo je pre nás len vec, predmet, nemožno mať úctu, nemožno mať pred tým pokoru a nemožno to mať skutočne rád.
Životné tempo nás oberá o pokoj, všadeprítomný hluk nás okráda o hodnotu ticha. Slová strácajú obsah, pohľad na veci už nie je „intus legere“, čiže čítanie v podstate, prenikanie k podstate vecí. Povrchné pričuchnutie k niečomu (tobôž podvodne získaný titul) ešte nie je inteligencia. V tomto všetkom sa odcudzujeme sebe i druhým, svetu i prírode. To, čo ešte donedávna človeka očarovalo, dnes nás už nenapĺňa čarom a nevedie nás k žasnutiu. Už nevieme žasnúť.
Úcta, slušnosť a pokora
Bez úcty a pokory aj kultúra, vzdelanie i čokoľvek iné stráca svoju hodnotu, domov prestáva byť domovom, vzťahy sa menia na súperenie, politika prestáva byť starosťou o spoločnosť a veci verejné. Vo zvulgarizovanom verejnom a politickom živote potom sú už len tí „naši“ a tí „druhí“, tí, čo vidia veci „správne“, a tí „neprajní“. Alebo tiež tí obyčajní a tí z akejsi vymyslenej a nenávidenej progresívnej kaviarne.
Filozof a teológ Ladislav Hanus v štyridsiatych rokoch 20. storočia napísal: „Ľudia sú zväčša v zajatí svojho ja, svojho prostredia, svojej nácie a svojej konfesie. Toto sú typické clonidlá, čo zužujú pohľad, obmedzujú úsudok… Produkujú svoj typ človeka a neraz uznáme, že nemôže byť inakší, ako je, že nemôže ináč zmýšľať a hovoriť. To ‚nemôže‘ rozumieme len v nepriamom zmysle. Lebo ak nie je úplným idiotom, pravdaže môže.“
Nuž, pán Hanus, čo ak v dnešnej slovenskej politike ten či onen naozaj nemôže byť inakší, než aký je, čo ak naozaj nemôže či nevie ináč zmýšľať, hovoriť, správať sa?