Boccaccio nám pripomína, ako veľmi potrebujeme aj dnes trpezlivosť

 

Keď v 14. storočí pristála v sicílskej Messine janovská obchodná flotila s námorníkmi nakazenými morom, bol to začiatok epidémie obrovských rozmerov. Už počas plavby zomrelo veľa námorníkov. V dôsledku kontaktov s preživšími nakazenými námorníkmi sa mor, príznačne označovaný aj ako Čierna smrť, rýchlo šíril po celej Sicílii a odtiaľ na celý kontinent. Do piatich rokov už bola nakazená celá Európa, pričom zomrela viac ako tretina obyvateľov.

V Janove a Benátkach prijali opatrenie, podľa ktorého lode museli čakať na mori štyridsať dní, až potom mohli zakotviť v prístave a vyložiť náklad. Práve z talianskeho quaranta, štyridsať (a následne quarantena ako označenia tejto štyridsaťdňovej izolácie lodí) pochádza aj naše slovo karanténa.

Azda najviac postihnutým mestom bola Florencia. Pri nedostatočnej hygiene a chýbajúcich poznatkoch lekárskej vedy ľudia zomierali veľmi rýchlo. Kopili sa mŕtvoly, ktorých bolo toľko, že na ich pochovanie museli vyhĺbiť jamy až po úroveň podzemných vôd. Telá potom ukladali „vrstva na vrstvu; každú vrstvu trochu posypali zemou, a tak pokračovali, až bola jama plná“, ako to opisuje Giovanni Boccaccio v Dekamerone.

Opatrenia, ako napríklad uzavretie hraníc, nepomáhali. Boccaccio však varovne pripomína, že epidémia sa šírila aj vďaka ľuďom, ktorí situáciu zľahčovali alebo nedodržiavali nevyhnutné opatrenia. Vo Florencii nastal sociálny i morálny rozvrat.

Boccaccio tiež píše, že mnohí sa dobrovoľne rozhodli pre prísnu domácu izoláciu. Či už samostatne, ak žili sami, alebo spoločne s ďalšími zdravými členmi domácnosti. Rozhodli sa neprijímať žiadne návštevy. Toto intuitívne rozhodnutie by bezpochyby chválili aj dnešní epidemiológovia.

Iní sa snažili zachrániť odchodom na vidiek, kde mohli žiť izolovanejšie od druhých. Tak ako desať mladých ľudí z Boccacciovho Dekameronu, z ktorého na nás hneď z prvých stránok dýcha desivá realita vtedajšej Florencie.

Zaujímavosťou je, že vo Florencii tí, čo museli vychádzať von, si prikladali k nosu vonné bylinky a rôzne koreniny, čo tak trochu pripomína dnešné nosenie rúšok.

Epidémie sa v Európe zopakovali ešte niekoľkokrát. Vyústili do rôznych podôb krízy, od poľnohospodárskej, cez ekonomickú až po krízu morálnu a sociálnu.

Bola to priaznivá situácia pre šírenie konšpirácií i na mechanizmus obetného baránka a hľadanie vinníkov, ktorých obviňovali zo všelijakých nezmyslov, od spolčovania sa s temnými silami, až po otrávenie riek a studní. Ak dnes dokážu niektorí ľudia, dokonca aj tí inteligentnejší a vzdelanejší, uveriť kadejakým nezmyslom, ako sa možno čudovať, že vtedy jednoduchí, nevzdelaní a častokrát negramotní ľudia uverili čomukoľvek?

Po dlhé roky sme si navykli na stresujúci, príliš dynamický a hektický život. Vnímali sme to ako niečo samozrejmé. Síce nie vždy ako komfortné, ale ako niečo, na čo sme si navykli. Žiaľ aj s mnohými dôsledkami. Teraz pandémia nastavuje zrkadlo aj našej schopnosti zastaviť sa, prispôsobiť sa, byť sami so sebou, či zrkadlo našej trpezlivosti.

Boccaccio nám z čias minulých (a o mnoho desivejších) aj ponad stáročia pripomína, že takáto situácia nás napriek všetkému môže niečomu naučiť: trpezlivosti, resp. tomu, že celú situáciu „treba znášať trpezlivo“.

Nuž jedna z tých vecí, ktoré dnes tak veľmi potrebujeme, aby sme túto pandemickú situáciu čo najlepšie zvládli (nielen všeobecne v zmysle celej spoločnosti, ale aj konkrétnou optikou zdravia nás samých i našich blízkych), je práve trpezlivosť. Trpezlivosť pri rešpektovaní a dodržiavaní opatrení, ale aj trpezlivosť sami so sebou.

P.S. Ak najbližšie budete prechádzať okolo niektorého morového stĺpu, skúste sa na chvíľu zastaviť a trochu načúvať. Lebo morové stĺpy v týchto chvíľach prestávajú byť len historickými rekvizitami, pamiatkami či umeleckými dielami dotvárajúcimi kolorit niektorých našich miest. Dnes azda viac než kedykoľvek predtým nám pripomínajú desivé časy, keď boli naši bezmocní a bezradní predkovia vydaní napospas osudu a mnohí z nich ohrozeniam podľahli. Načúvajme im a postojme chvíľu s úctou a pokorou. Azda by chceli skromne a celkom potichu niečo povedať aj nám tu a teraz.

Print Friendly
Marián Balázs