V Prahe ju odmietli, vraj nemá talent. Kariéru si tak rozbehla v Nemecku. Česká operná speváčka svetového formátu Dagmar Pecková napokon strávila viac ako štyri desaťročia na doskách svetových operných scén vrátane Carnegie Hall. V rozhovore hovorí o svojej kariére, ale aj o vyhorení, ktoré neželá ani najväčšiemu nepriateľovi. Žije životným štýlom šetrným k planéte, pretože „párty skončila a pokiaľ chceme niečo z našej planéty zachovať pre ďalšie generácie, musíme pribrzdiť“. Každoročne organizuje hudobný festival s nápaditým názvom Zlatá Pecka. V rozhovore vysoko vyzdvihuje aj Slovenskú filharmóniu a o slovenských operných spevákoch hovorí, že majú svetovú kvalitu a oprávnene dobývajú jeden operný dom za druhým.
Vystupovali ste na viacerých svetových pódiách vrátane Carnegie Hall, čo je ikona koncertných siení. Ktoré z vystúpení vo vašej bohatej kariére bolo pre vás najpamätnejšie?
Tých je, samozrejme, viac. Tento rok začínam 43. sezónu na javisku, tak si, samozrejme, hneď spomeniem na môj profesionálny divadelný debut ešte z čias konzervatória. Mala som dvadsať rokov a spievala som, hrala a tancovala hlavnú rolu v americkom muzikáli Dreamers (Snílkovia) v plzenskej operete.
Rada si spomínam aj na londýnsku Kráľovskú operu v Covent Garden, na Mozartovho Cherubína v Drážďanoch, Straussovho skladateľa v Ariadne na Naxe v Štátnej opere v Berlíne, na vystúpenia v Mníchove, Zürichu, alebo v Hamburgu, ale aj na Janáčkovu Varvaru v Káte Kabanovej, s ktorou som precestovala svet, Lišiaka v San Franciscu, či Carmen v Národnom divadle v Prahe. Takisto na koncertné sály v Tokiu, Sydney, Wellingtone, New Yorku, Bostone, Kapskom meste a po celej Európe.
Človek si to vlastne uvedomuje postupne, pretože keď stojí na tých doskách, sústredí sa hlavne na výkon.
Známa je aj vaša rola top svetovej sopranistky Marie Callas. Je to činoherná rola, čo je vo vašom prípade zaujímavé. Aké je to stvárňovať takúto legendu svetovej opery?
Áno, je to čisto činoherná rola. Stojím dve hodiny na javisku, viackrát aj sama a dlho. A hovorím a hovorím. Veľakrát vtipne a občas aj neústretovo. Ale nejde o to získať si sympatie publika za každú cenu. V texte hovorím veľa neprikrášlených skutočností a skúseností z našej speváckej brandže. Obecenstvo možno pochopí, čo je operný odbor a čo je nutné obetovať v prípade veľkej kariéry. Na príkladoch žiakov a speváckych adeptov dosť nevyberaným spôsobom odhaľujem, čo je potrebné pre život na javisku. Áno, musia vedieť, že ak chcú niečo dosiahnuť, tak to bude tŕnistá a neľahká cesta. A keď sa už dostanú na vrchol, ako dlho sú schopní sa tam udržať.
Celá divadelná hra je o vzostupe a páde najväčšej opernej ikony 20. storočia. Autor Terrence McNally dokonale vystihol charakter Callasovej, ale aj lesk a biedu jej kariéry.
Pre mňa bola táto rola katarziou. A možno bude zaujímavé povedať aj to, že som sa dostala do širšej nominácie na Ceny Thálie za odbor herectvo. Ja… ako tzv. operná speváčka. Myslím si, že to hovorí za všetko.
Vaša kariéra sa rozbiehala v Nemecku. Absolvovali ste operné štúdie v Drážďanoch, pôsobili ste v drážďanskej Semperovej opere a v Štátnej opere v Berlíne. Je pravda, že vás v Prahe nechceli?
Ako som už povedala, začínala som v operete a muzikáli. Po Plzni prišlo ešte počas štúdií pražské Hudobné divadlo v Karlíne. Bola som jediná z ročníka, ktorá mala angažmán v Prahe. Za tri roky pôsobenia v HDK som odspievala 10 rolí. Ale proste som chcela vyššie. Chcela som to UMENIE s veľkými písmenami.
Predspievala som v Národnom divadle v Prahe, dostala som možnosť jedného hosťujúceho predstavenia. Oľga v Čajkovského Eugenovi Oneginovi. Celkom mimo môj hlasový odbor. Bolo mi povedané, že vôbec nemám talent, nech sa vrátim k šibrinkovaniu, inak budem nešťastná. Tieto slová som počula priamo z úst vtedajšieho šéfa Národného divadla Zdenka Košlera. Odsúdenie, ktorý sa okamžite roznieslo po všetkých oblastných divadlách a ja som v Čechách nevidela šancu to UMENIE robiť. Tak som predspievala v novo zrekonštruovanej Semperovej opere v Drážďanoch. Písal sa rok 1985. Tam ma zaradili do operného štúdia.
Stala som sa sólistkou opery v Drážďanoch, potom v Berlíne a po páde Berlínskeho múru sa mi otvoril svet. Takže pán Košler bol vizionár a na hrob mu nosím kvety.
Vo vašej diskografii nájdeme aj nahrávky so Slovenským filharmonickým orchestrom a vystupovali ste aj na Slovensku. Aká bola vaša spolupráca so slovenskými umelcami?
Slovenská filharmónia je úžasné hudobné teleso s tradíciou. A tá Reduta. Nádherná akustika. Slovenskí speváci majú svetovú kvalitu. Dobývajú jeden operný dom za druhým. A právom.
Budú vás môcť milovníci opery ešte niekedy počuť aj na Slovensku?
S operou ako takou som na javisku viac menej skončila. Prenechala som to už mladšej generácii. Svoju energiu som oprela do projektov, ktoré vyžadujú nielen hlas, ale aj dramaturgické znalosti, cit pre drámu, prácu s mladou generáciou.
Organizujem aj festival Zlatá Pecka v rodnom meste. Alebo je tu aj zakladanie komorných zoskupení ako napríklad trio VíHoDa, čo je skratka mien troch aktérov – violončelistu Vítka Petráška, klaviristu, skladateľa, dirigenta a aranžéra Honzu Kučeru a môjho mena.
Asi každý mladý umelec sníva o veľkej kariére. Čo je to, bez čoho by ste nemali takúto úspešnú kariéru? Alebo aj inak: Čo by ste odporučili mladým umelcom, ktorý by takisto chceli dosiahnuť veľké úspechy?
Samozrejme talent a sny. Ale aj húževnatosť, usilovnosť a vytrvalosť, alebo ako sa u nás v Čechách hovorí zabejčenost. Nemyslieť hneď od samého začiatku na slávu a peniaze. Pokiaľ je niekto Bohom vyvolený robiť interpretačné umenie, musí si uvedomiť, že je hlavne prostredníkom, alebo ak chcete médiom medzi skladateľom a poslucháčom. To chce veľmi veľký diel pokory. Preto mám všetky tie božské divy „na háku“. To je cesta do pekiel myslieť si, že som niečo viac než ostatní. Povrchnosťou ešte nikto nič nedokázal.
Ste známa svojou veľkou náročnosťou na seba. To však pri vašom intenzívnom fungovaní prináša aj riziko vyhorenia.
Keď niekto ako ja robí tridsať rokov kariéru v zahraničí na tej najvyššej úrovni a pri tom má dve deti a je workoholik a chce všetko zvládnuť na výbornú, môže sa, pravda, stať, že jedného dňa zistí, že nemôže. Čokoľvek. V podstate nemôže nič. Nič z toho, čo ho kedysi napĺňalo, ho už nikam neposúva. Tento pocit neprajem ani najväčšiemu nepriateľovi.
Ako ste sa s tým vysporiadali?
Keď som tú situáciu s pomocou psychiatra začala ako tak zvládať, zistila som, koľko ľudí z mojej brandže v tom „ide“ tiež, ale hanbia sa vyhľadať odbornú pomoc, aby sa na nich nehľadelo podivne.
Nielenže som sa z toho vykresala, ale prišlo mi vhodné povedať to aj nahlas, aby si všetci uvedomili, že aj takému torpédu, ako som ja, sa to môže stať. V rozhovoroch som bojovala za to, aby si to ľudia vôbec dokázali priznať a aby sa nehanbili vyhľadať pomoc. Ľudia ma potom zastavovali na ulici a ďakovali za pomoc.
Avšak príšerné na tom všetkom bolo, že sa toho okamžite chytil bulvár. Pri akomkoľvek menšom zakopnutí mi to dodnes, po takmer desiatich rokoch, dáva zožrať. Som tá nemohúca. To sa potom tým takpovediac „postihnutým“ nemôžeme čudovať, keď vám všetko vysvetlí „odborná“ tlač.
Ak dovolíte, aspoň stručne ešte k jednej téme, ktorou ste takisto známa. Vo viacerých rozhovoroch hovoríte aj o ekológii a šetrnejšom životnom štýle. V jednom rozhovore ste v tejto súvislosti povedali: „Nie som rozmaznaná diva.“ Aké miesto vo vašom vnímaní sveta a života a v životnej praxi má ekológia a životné prostredie?
Ani nechcite vedieť, ako bol ten rozhlasový rozhovor komentovaný verejnosťou. Ľudia nechcú pochopiť, že párty sa skončila a pokiaľ chceme niečo z našej planéty zachovať pre ďalšie generácie, musíme pribrzdiť. Vo všetkom. Nefňukať. Vyhadzovanie potravín, nadmerný a nezmyselný plastový odpad, prekúrené byty alebo domy. Zbytočné jazdy autom, zbytočné dovolenky na obrovských lodiach nezmyselne brázdiacich oceány. Mohla by som v tom vymenovaní pokračovať donekonečna. Iba chcem ísť príkladom. Nikoho k tomu nenútim. Napriek tomu mi nadávajú. Neuveriteľné.
Spomenuli ste festival Zlatá Pecka. Tento rok organizujete už 7. ročník. Festival je zaujímavý najmä tým, že nejde len o operné vystúpenia, ale prerastá aj do iných umeleckých odborov. Tentoraz budú súčasťou festivalu aj dve kultové cimrmanovské hry. Prečo práve Cimrman?
Vy neviete, že najväčší Čech Jára Cimrman ovplyvnil celú zlatú éru viedenskej operety? Že melódie z jeho stratenej sedemhodinovej operety Proso sa odrazu začali objavovať u Johanna Straussa staršieho i mladšieho, u Lehára, Kálmána, ale aj u Oskara Nedbala? A o tom bude tento ročník.
Hlavný koncert programu bude 28. augusta vo Fibichovej sále regionálneho múzea v Chrudime, bude to Netopier Johanna Straussa ml. v doprovode Komornej filharmónie Pardubice pod taktovkou Jana Kučeru. Vystúpia poprední speváci českých operných scén. Dlhoročný člen Divadla Járy Cimrmana Petr Brukner nám v prednáške vysvetlí, ako to s tým Straussom naozaj bolo. Súčasťou programu je aj premietanie filmu Jára Cimrman ležící, spící (Chrudim) a predstavenie hry Járy Cimrmana Hospoda na mýtince (Pardubice).
Ale teraz vážnejšie. Festival otvoríme omšou a požehnaním festivalu v nádhernom gotickom kostole Nanebovzatia Panny Márie na chrudimskom námestí.
Ako lektora interpretačných kurzov každoročného programu Pěvissimo sa mi podarilo získať speváka svetových kvalít na najvyššej úrovni – príde môj bývalý kolega René Pape. A v Kostole sv. Vavrinca vo Vysokom Mýte zaspieva dokonca po česky Biblické piesne Antonína Dvořáka. René Pape spieva v Čechách naozaj sporadicky, o to viac si vážim jeho podporu.
Samozrejme aj tento rok sa festival zameria na mladých spevákov a najmladšiu generáciu hudobníkov. Program bude naozaj bohatý, odporúčam si ho pozrieť na webovej stránke festivalu.