Žijeme v spoločnosti, ktorá v istom zmysle popiera smrť a vytláča všetko, čo nezodpovedá orientácii na výkon, úspech, či absolutizovanej idey „forever young“. Toto tabuizovanie smrti však zároveň prinieslo aj akýsi boom v téme smrti. Kým na jednej strane sa potláča vedomie konečnosti a myšlienka smrti, na druhej strane médiá poľujú na „čierne“ správy a stali sa priam posadnuté touto témou. Smrť sa mediálne a bulvárne komercionalizuje a život i smrť sa banalizujú. A tak už iba veľké tragédie odohrávajúce sa v našej tesnej blízkosti sú schopné otriasť spoločnosťou, preniknúť trochu hlbšie pod kožu a pootvoriť vedomie o krehkosti nášho ľudského života. Tragédie sa dostávajú na prvé stránky novín a do prvých vysielacích sekúnd v správach. Škoda, že popri tom spoločne nepokročíme k hlbšiemu premýšľaniu o existenciálnych otázkach.
Vojaci, ktorí sa vracali z misie, mali svoje sny a plány, starosti i radosti, bolesti i nádeje. Šli pomáhať iným, no im už nemohol pomôcť nik. Prežili misiu, no zahynuli na ceste domov. Zachraňovali ľudské životy a v mene slobody zabezpečovali mier, no ich už nemohol zachrániť nik. Kráčali na miestach krvavých konfliktov, kde ešte nedávno vanul tieň smrti. Na ceste domov jej napokon stáli tvárou v tvár. Nie v pekle vojny, ale v troskách uprostred zelene stromov. Zostali po nich manželky, rodičia, deti, príbuzní, priatelia. Slzy, smútok a bolesť v dušiach.
Táto tragédia by nemala vymiznúť z verejného života. No i keď ešte neboli zverejnené výsledky vyšetrovania, už sa našlo množstvo „odborníkov“ na letectvo i na vyšetrovanie. V týchto chvíľach však zatiaľ stačilo mlčky a pokorne postáť, spolucítiť, premýšľať. A nechať v sebe rezonovať vnútorné bytostné ozveny tejto tragédie. Seneca v jednom liste Luciliovi pripomína jeho vlastné slová, keď píše: „Denne umierame. Veď denne strácame kus života… Aj o dnešok, ktorý práve prežívame, delíme sa so smrťou.“ V inom liste mu pripomína: „Je neisté, kde na teba čaká smrť.“ A to sa týka každého z nás.
(SME 27. 1. 2006)