Matovič sa prirovnáva ku gladiátorovi v strede Kolosea, kde 80-tisíc ľudí burcuje proti nemu. Dobre, veď sú aj takí, čo sa považujú za Napoleona, iní za nejakého spasiteľa, iní možno za mimozemšťanov, ktorí prišli zachrániť ľudí.
To, čo Matovič predviedol v nedeľnej televíznej debate nebolo nič nové. Iba nám znovu ukázal, že zotrváva v skreslenom vnímaní sveta.
O svojom niekdajšom vyjadrení, že z neho urobili Žida 21. storočia a o prirovnaní dnešných novinárov k novinárom z čias Adolfa Hitlera a jeho nacistického režimu naďalej tvrdí, že to bolo „pravdivé každopádne prirovnanie“. Na poznámku, že jeho predsa nikto do plynových komôr neposiela (žiadalo by sa dodať, že ani jeho manželku, ani jeho deti ani nikoho z jeho blízkych), si ešte dovolí školiť moderátora o tom, čo sú metafory a hyperboly. Ani s odstupom času mu nedochádza, že to bolo neúctivé a znevažujúce voči obetiam nacistického režimu a ich blízkym. Presvedčený o svojej pravde si stojí za niečím, čo je vrcholne nevhodné a za čo by sa v civilizovanejšom svete musel ospravedlniť (no áno, v civilizovanejšom svete by sa mnoho ďalších vecí musel ospravedlniť, navyše po prevalení škandálu s diplomovkou by musel z politiky odísť).
No a potom znovu tá nutkavá potreba útočiť. Podľa Matoviča 90 percent novinárov „to, čo im zaplatia, to napíšu, to, čo im zaplatia, to povedia“ a vôbec nehľadajú pravdu. Kritikou jeho politickej práce vraj médiá, presnejšie akýsi progresívni novinári robia dehumanizáciu človeka, lynč na Matoviča. Normálnu kritiku nezodpovednosti a nekultúrnosti si narcisticky zamieňa za neprajnosť a korupčne motivované útoky a nazýva lynčom. Očarený predstavou o svojej výnimočnosti si vytvára konšpiračné fikcie o sprisahaní. Žiadna sebareflexia, žiadne ospravedlnenie sa za agresívne výpady, podlé útoky, znevažovanie odborníkov, vulgarizovanie politiky či pohŕdanie demokratickými legislatívnymi pravidlami. Nehovoriac o tom, že keď ide o to schváliť jeho nápady, spolupráca s fašistami je pre neho normálna.
Matovič opäť ukázal, ako ľahkovážne narába so slovami, že obsah slov je mu ľahostajný a ako neuvážene posúva ich význam. Pretože čo je lynč? Je to násilie ako trest mimo rámec zákona, súdom neschválené násilie, najčastejšie brutálna vražda či poprava. Napríklad obete ku-klux-klanu by o tom vedeli rozprávať. Toto je lynč, pán Matovič, tak vážte slová.
Vyhlasuje, že „títo novinári, ktorí si pravdu nectia, zdevastovali Slovensko za posledné roky mimoriadne“. Využime príležitosť a povedzme, že títo politici, ktorí si pravdu nectia, zdevastovali Slovensko za posledné roky mimoriadne. Ak Matovič tvrdí, že by sme potrebovali novinárov ako „majáky pravdy“, má pravdu. No žiada sa dodať, že by sme potrebovali aj politikov ako majáky pravdy (zopár takých sme našťastie mali a aj máme).
Isteže, sú novinári, ktorých výstupy dávajú dôvod na špekulácie o istej nadpráci. A sú situácie, keď sa aj novinári mýlia. Dá sa o tom hovoriť kriticky a vecne, ale nie takto. Mimochodom, všimli ste si, že Matovič nikdy kriticky nespomenie médiá dezinfoscény? Tie mu zjavne nevadia.
Matovičove bludy sú ukážkou mylnej interpretácie rôznych impulzov, momentov či situácií. Môžete argumentovať, môžete mu ich vyvracať, koľko chcete, on je o svojich bludoch nevyvrátiteľne presvedčený. To potom ovplyvňuje aj jeho správanie a konanie.
„Bojujem s veternými mlynmi, proti mne je obrovská, proti nám je obrovská presila, obrovská.“ Ako bájny hrdina tiahne proti zlu, čelí presile, osamotený uprostred neprajného sveta bojuje s veternými mlynmi. Vieme, že boj s veternými mlynmi je frazeologizmus, ktorého pôvod je v Cervantesovom románe o Don Quijotovi. Nuž a Don Quijote mal chorobne skreslené vnímanie sveta. Trvalo dlho, kým sa mu vrátilo zdravie a znovu začal vnímať realitu. Jeho precitnutiu, uzdraveniu a návratu k reálnemu vnímaniu sveta predchádzala prehra v súboji. Tento neúspech prospel jemu i spoločnosti, v ktorej žil. Bez irónie: želajme Matovičovi čo najskoršie precitnutie a návrat k vnímaniu reality.