Dajme góly človeku ako len človek človeku. Tento vtipný nápis pripomínajúci Dankov rétorický skvost sme videli v máji 2017 v hokejovom hľadisku v Kolíne nad Rýnom počas majstrovstiev sveta. Šéfa národniarov to trápiť nemuselo, lebo – parafrázujúc jeho niekdajšie slová – jeho voliči nie sú na hokeji, oni sú v regióne.
Dnes si na to už sotva kto spomenie. Podobne ako na to, keď Danko ako predseda parlamentu daroval zahraničným hosťom gýčové figúrky na úrovni púťových atrakcií. Popri iných reáliách slovenskej politiky to bola banalita. Dankov nevkusný výber darov pre účastníkov stretnutia predsedov parlamentov bol len iným prejavom tej úrovne, o ktorej svedčí aj jeho slovný prejav.
Vkus ako subjektívnu schopnosť najčastejšie vnímame v estetickej rovine. Vkus však nie je len čisto estetickou kategóriou. Presahuje rovinu estetiky a naznačuje aj čosi viac. V dejinách filozofie reflektovali diskusie na túto tému aj skúsenosť, že dobrý alebo zlý vkus sa prejavuje aj v spôsobe správania, čo má potom ďalšie dôsledky. Diskusie o vkuse poukazovali aj na to, že dobrý vkus môže prispieť ku kultivovaniu spoločnosti, no zlý vkus môže viesť až k deformáciám hodnôt a spoločenskej i kultúrnej reality, ba niekedy až k ohrozeniam spoločnosti.
Pred štyrmi storočiami španielsky filozof Baltasar Gracián hovoril o súvislosti medzi vkusom a schopnosťou orientovať sa v spoločnosti i politike. Francúzski morálni filozofi pripomínali, že vkus má aj morálny rozmer. V Taliansku dokonca existovala Akadémia dobrého vkusu. Napokon Friedrich Schiller poukázal na to, že vkus pripravuje fungovanie morálky v spoločnosti i politike. Ide o normatívny súlad medzi tým, čo je esteticky pekné (vkusné), morálne dobré a politicky správne, pričom tento súlad spočíva na slobodnom rozhodnutí človeka.
Vkus tak nie je len estetická črta. Je súčasťou osobnostnej výbavy. Presahuje do roviny morálky, prejavuje sa tak v slušnosti a jazykovom prejave, ako aj v politickej etike. Titul, majetok ani drahý oblek chýbajúci vkus a osobnostný deficit nenahradia.
Andrej Danko nás v minulosti presviedčal, že ho nik „nevyprovokuje na emócie urážok“. Ubezpečoval nás, že „vláda nestojí a nepadá na žiadnom ministrovi a na žiadnom koncesionárskom poplatkovi“. Nechcel „robiť niekoho z hrdinu, kto ním nie je“ a nemyslel si, „že návrh akýchkoľvek individuálnych poslancov je ten práve to gro geniálne“. V tom čase sme mohli s úškrnom povedať, že pri takomto jazykovom prejave sa ešte aj taký Ľupták javí ako inteligent.
Teraz to už však nie je len o gýčoch a breptoch. Keď zistil, že mu percentá nestačia, oslovil extrém a konšpiračnú a dezinformačnú scénu. Nakoniec ho to posunulo do parlamentu, no dnes je rukojemníkom. Bude pritvrdzovať v agresivite a útokoch, čo ukázal už na tlačovej besede, keď oznámil výmenu Tarabu za Huliaka. Ukázal presne to, čo do neho môžeme v najbližšom čase čakať.
V minulosti sme sa pri pohľade na Dankov gýčový vkus mohli pousmiať. Pri jeho slovnom prejave sme sa mohli aj zasmiať. Ale to, že o našej krajine a o našej prítomnosti i budúcnosti budú spolurozhodovať takí ľudia, akých teraz dovliekol do parlamentu a do vlády, a on sám nebude chcieť zostať v ich tieni, už vtipné vonkoncom nie je.