Premiéra Fica ani hraničná životná situácia neprimäla k sebareflexii a prehodnoteniu svojho správania.
Správa sa rovnako grobiansky ako predtým. Je rovnako arogantný, nenávistný, rovnako šíri lži, nenávisť a neznášanlivosť. Provokuje, vyvoláva konflikty, útočí, predhadzuje obraz nepriateľa. Nepotrebuje pokoj ani zmier, ale konflikty a čo najväčšie napätie, aby mohol prstom ukazovať na druhých. A s tým všetkým dnes robí politiku pomsty.
Na takéto grobianske správanie si už navykol, lebo zistil, že mu to prináša politické body. Všetci, čo ho obklopujú, ho v tom celé roky zištne utvrdzujú a pochlebujú mu, lebo z toho ťažia. Tak sa agresivita, lži a nenávisť stali určujúcou črtou jeho správania i charakteru.
Nenávisť je intenzívna emócia, ktorá neprináša nič pozitívne, len samú negativitu. Môže byť spojená s túžbou po pomste, pričom takýto človek nemá v agresivite a pomste zábrany. Odpor, zaujatosť a nepriateľstvo sú základnými črtami človeka, ktorého správanie je určované nenávisťou.
Keď sa nenávistný človek na niekom rétoricky vyvŕši, útočí na neho alebo verejne očierni, prináša mu to pocit uspokojenia. Preto opätovne vyvoláva konflikty. Vtedy má pocit víťazstva až nadvlády. Pocit uspokojenia, že tomu druhému to, ako vravia bratia Česi, „nandal“.
Keď zažíva takýto uspokojivý pocit, vzniká v ňom až nutkavá potreba opakovaného nenávistného správania. O to viac, ak má publikum, ktoré jeho útokom a nenávistným prejavom tlieska, pritakáva a obdivuje ho. Ak mu v politike nenávistné prejavy prinášajú politické body, nevidí dôvod, prečo by svoje správanie zmenil.
Takýto človek pestuje v sebe pocit výnimočnosti a nadradenosti. Má pokrivené vnímanie reality, pocit ukrivdenosti, ba až paranoidné pocity. Nie je schopný tolerancie a dialógu. Nemá sebaúctu, preto nemá ani úctu k druhým. A neustále ho sprevádza pýcha.
Nenávisť človeka izoluje. Má síce okolo seba pochlebovačov a ľudí s vlastnými záujmami, no nemá priateľov a v skutočnosti je osamelý. Ak sa mu rozpadnú aj rodinné či partnerské vzťahy, to len umocní jeho osamelosť a frustráciu, ktorá je hybným motorom ďalšej nenávisti.
Nenávisť človeka rozožiera znútra. Aby sa pred týmto nepríjemným vnútorným pocitom obrnil, aby pred ním unikol a zároveň si udržiaval pocit uspokojenia, moci a nadvlády, znovu a znovu sa správa nenávistne. Je to začarovaný kruh toxickej emócie.
Keď si na takéto správanie navykne, navyše, ak ho aj jeho okolie v takomto správaní pochlebovačne utvrdzuje, pretože z toho ťažia všetci, už nebude schopný zastaviť sa a prehodnotiť svoje správanie. V takom prípade už potrebuje odbornú, kvalifikovanú pomoc z oblasti medicíny.
Už sme to v minulosti pripomenuli, no teraz je namieste urobiť tak znovu. V máji 1998 poprední slovenskí psychiatri vyzvali Vladimíra Mečiara, aby sa vo svojom i obecnom záujme stiahol z politiky. „Ako odborníci na duševné zdravie už dlho s obavami sledujeme, ako narábate s mocou,“ napísali vtedy v otvorenom liste renomovaní psychiatri. „Nemáme síce právo vyjadriť sa k Vašej osobe z hľadiska psychiatrického nálezu, cítime však povinnosť vyjadriť sa k Vášmu správaniu sa v politike a vo verejných vystúpeniach. Prejavujete v ňom veľkú dávku intolerancie, mocensko-autoritárskych tendencií a účelových prekrúcaní pravdy, teda klamstiev, ktoré šíria nenávisť. U svojich prívržencov živíte predstavu, že akási zlá časť Slovenska je Vaším nepriateľom, ktorého treba zastrašiť a umlčať. Keby ste boli naším pacientom, urobili by sme všetko pre rozvinutie Vašich zdravých ľudských kvalít, ktoré iste máte, a pre zbavenie sa Vašich kŕčovitých sklonov ovládať a manipulovať druhých …“
Podobnosť s dneškom? Isto nie náhodná. Chýba už len hlas psychiatrov.