Igor Matovič o návrhu pomoci rodinám s deťmi povedal, že „je presne v duchu jánošíkovskej tradície“. Vysvetlil to tak, že „tým, ktorí sú najviac ohrození chudobou, a to sú rodiny s deťmi, sme dali“ a že potom ešte prijmú zákon, ktorý „bohatým zoberie“.
To, že komunistická propaganda používala jánošíkovský mýtus, je jedna vec. No a to, že Robert Fico zaseknutý vo svojom mentálnom skanzene pred časom nazval Jánošíka prvým socialistom, lebo vraj bohatým bral a chudobným dával, zapadá do kontextu jeho ideologických koreňov i jeho demagogického populizmu.
No a teraz s jánošíkovským mýtom („bohatým bral a chudobným dával“) operuje aj Matovič. To však svedčí o jeho nevzdelanosti a tiež o sklone k populizmu.
Legendy a mýty mali v minulosti kompenzačnú funkciu. Odzrkadľovala sa v nich túžba chudobných ľudí po lepšom a slobodnejšom živote. Tieto prirodzené túžby projektovali do príbehov, ktoré dotvárali, prifarbovali, fabulovali. Je to fenomén mnohých kultúr a literárnych diel.
Lenže jánošíkovský obraz o zbojníkovi, ktorý bohatým bral a chudobným dával, nezodpovedá skutočnosti. Je v ňom veľa fabulácie a účelového prikrášľovania. Je to účelový literárny prvok národných buditeľov a romantických básnikov.
Jánošík sa pôvodne prihlásil do povstaleckého vojska Františka II. Rákócziho. So svojim oddielom prepadával menšie cisárske oddiely, ktorým bral zbrane. V auguste 1708 sa v bitke pri Trenčíne dostal do zajatia. Aby sa vyhol väzeniu, prešiel na druhú stranu a vstúpil do cisárskej armády. Aké jednoduché, dodali by sme s miernym úškrnom.
Ako člen posádky na Bytčianskom zámku sa zoznámil s väzneným povstalcom Uhorčíkom, ktorému pomohol ujsť. Tak ako pôvodne Jánošík aj Uhorčík totiž patril k protihabsburským povstalcom. So skupinou vzbúrencov najmä z Trenčianskej stolice sa snažil oslabiť pozície cisárskej armády na Morave.
Po tom, ako Jánošíkov otec požiadal o uvoľnenie syna z vojenskej služby a zaplatil nemalú sumu, sa Jánošík pripojil k Uhorčíkovej skupine. Pašoval kone z Poľska a prepadával obchodníkov na Morave.
Uhorčík ako väzeň na úteku musel z Trenčianskej stolice odísť, aby ho neprezradili. Oženil sa a pod menom Martin Mravec sa usadil v Klenovci, kde ho Jánošík tajne navštevoval. Jánošík potom prevzal vedenie jeho skupiny. Už to nebol povstalecký oddiel, ale lúpežná tlupa, ktorá nebola jednotná a často si každý konal na vlastnú päsť.
Jánošík sa neskôr ukrýval práve u Uhorčíka, kde ho napokon aj našli a zatkli. Uhorčíka alias Mravca za to tiež postavili pred súd a až tam zistili jeho pravú totožnosť a zbojnícku minulosť.
Tak ako iné karpatské zbojnícke skupiny ani táto Jánošíkova si na bohatú šľachtu netrúfla. Ak predsa, tak len výnimočne. Bežne prepadávali a okrádali obchodníkov, remeselníkov či zemanov. Teda vtedajšiu strednú vrstvu, ktorá sa nedokázala brániť.
Jánošík nerobil lúpežné prepady s cieľom „dávať chudobným“. Ako upozornil uznávaný historik a archivár Jozef Kočiš (roku 2004 získal ocenenie Pribinov kríž III. stupňa za kultúrny rozvoj) v publikácii Neznámy Jánošík, ktorá je výsledkom jeho dlhoročného archívneho bádania, „Jánošík nielenže rátal s možnosťou opätovného vzplanutia povstania, ale aj sám pripravoval výstroj a vybavenie pre väčší vojenský oddiel“. Jánošík mal kontakty s plukovníkom Rákócziho vojska Vinklerom, ktorý pripravoval nové povstanie.
Preto Jánošík prepadával a zbíjal. Zbrane a peniaze uchovával v Terchovej, súkno pre povstalecký oddiel v Čičmanoch atď. Mal aj ľudí, ktorí niektoré ukradnuté veci schovávali a predávali. Napríklad Uhorčík v Klenovci či Jánošíkov brat Ján v Terchovej.
Prepadávanie a okrádanie majetnejších bolo teda prípravou na obnovenie protihabsburského povstania a na vybavenie nového povstaleckého oddielu. No a, samozrejme, spôsobom obživy a obohatenia.
Mimochodom Jánošík daroval akurát tak sedem prsteňov dievčatám v Terchovej. To však stačilo na to, aby z toho ľudová romantika jarmočných piesní urobila ľúbivý mýtus.
Flintu, ktorú ukradol barónovi Révayovi, daroval Uhorčíkovi (ten ju daroval malohontskému podžupanovi Lánimu, ktorý sa potom na súde za Uhorčíka prihovoril). Koč ulúpený z cisárskeho vojska daroval krčmárovi v Terchovej, no nie preto, že by „dával chudobným“, veď napokon krčmári až takí chudobní neboli, ale preto, že ten často dával Jánošíkovej lúpežnej skupine jedlo. No a v Malohonte zopár ľuďom požičal menšie sumy peňazí.
Zveličovanie je bežný literárny prvok v mnohých dávnych kultúrach. Je aj súčasťou ľudovej tvorivosti a ľudových piesní. Je to v poriadku, je to ľudová tvorivosť, nie historický zápis.
No keď Janko Kráľ objavil tieto zmienky v jarmočných piesňach, Štúrovci začali používať obraz Jánošíka v ich politickom zápase ako vzor odporu proti útlaku. Potiaľ by to aj bolo v poriadku, keby sa však z ľudovej tvorivosti nestal mýtus, ktorý podsúva obraz hrdinu, ktorý vraj rozdával lup chudobným. V skutočnosti treba v Jánošíkovi vidieť odporcu proti habsburskej nadvláde.
Isteže, dejiny sa dávno posunuli ďalej a obraz odporcu proti cudzej nadvláde je už nepoužiteľný. A tak tu zostal pekne znejúci mýtus, že Jánošík bohatým bral a chudobným dával. Dnes aj Matoviča opakuje tento mýtus. Navyše hovorí aj o akejsi jánošíkovskej tradícii. Tým však opäť len potvrdzuje svoju nevzdelanosť, povrchnosť a nerozhľadnenosť.