Keď kritička islamu a bývalá politička Ayaan Hirsi Aliová nedávno oznámila svoju konverziu na kresťanstvo a publikovala esej Prečo som dnes kresťanka, spôsobilo to rozruch. Najmä preto, že po rozchode s islamom sa hlásila k tzv. novému ateizmu.
Od moslimských intelektuálov si vypočula, že jej konverzia je účelová a jej slová nie sú úprimné. Z konzervatívneho prostredia výčitky, že v celej eseji spomína Ježiša len raz a že jej kresťanstvo je len akýmsi kultúrnym či inštrumentálnym kresťanstvom. Samotní evanjelikálni kresťania, medzi ktorých sa Aliová zaradila, špekulujú, či je jej viera úprimná alebo je to len pragmatické rozhodnutie.
Profesor biblických a náboženských štúdií Carl Trueman považuje takéto reakcie za cynické. Podobne aj americký konzervatívny novinár Rod Dreher konzervatívcom odkazuje, že takéto výčitky sú neslušné a necitlivé.
Podľa Drehera „títo kritici nesprávne chápu aj povahu náboženskej konverzie“, pretože očakávajú nejakú dramatickú skúsenosť (ktorej obrazom je zážitok Pavla z Tarzu na ceste do Damasku). Lenže vo väčšine prípadov to takto nefunguje. Aliovej konverzia mu pripomína jeho vlastnú, ako vraví nedokonalú cestu ku kresťanskej viere. Ako tínedžer mal v katedrále v Chartres silný vnútorný zážitok. „Pre mnohých z nás je obrátenie procesom, pútnickou cestou, ktorá nás vedie k momentu rozhodnutia. V mojom prípade to trvalo osem rokov (…). Moja cesta k viere sa začala, keď som vyšiel z katedrály v Chartres, a potom ma priviedla k duchovnému a intelektuálnemu hľadaniu, ktoré bolo dlhým procesom.“
Konzervatívny novinár Isaac Willour sa zamýšľa nad tým, čo sa môžeme z konverzie Aliovej naučiť. Jedno z kľúčových poučení v kontexte doby vidí v tom, že môžete byť dnes kresťanom „aj bez toho, aby ste sa vrhli do vojny za záchranu západnej civilizácie“.
Kto je Hirsi Aliová
Ayaan Hirsi Aliová sa narodila v roku 1969 v Somálsku. Kvôli krutým podmienkam ušla najprv do Saudskej Arábie, odtiaľ do Etiópie a napokon do Kene, kde však narastal vplyv radikálneho Moslimského bratstva. Stala sa aktívnom moslimkou, zapájala sa do dobrovoľníckej činnosti v pomoci chorým či starším ľuďom. No z radikálnych myšlienok pociťovala úzkosť a strach a nakoniec silnejúcu túžbu uniknúť.
Pred núteným manželstvom ušla do Holandska. Vedela, že si privolá hnev rodinného klanu. Aby ju príbuzní nenašli, pri žiadosti o azyl neuviedla svoje pravé meno. Vykonávala rôzne príležitostné práce a na univerzite v Leidene vyštudovala politické vedy. Pracovala ako tlmočníčka pri imigračných procedúrach a monitorovala prípady domáceho násilia v moslimskom svete. Ženám na úteku pomáhala nájsť bezpečné miesto.
Širšia svetová verejnosť ju spoznala v roku 2004, keď bol zavraždený režisér Theo van Gogh, (pravnuk Thea van Gogha, obchodníka s umením a brata Vincenta van Gogha). Jeho krátky film Poddajnosť bol drsnou kritikou postavenia moslimských žien a správania sa voči nim. Scenár napísala práve Aliová.
Dňa 2. novembra 2004 van Gogha Holanďan marockého pôvodu Mohammed Bouyeri postrelil, dopichal a nožom mu pripichol na chrbát odkaz, že na rade je Aliová.
Ešte predtým Aliová vstúpila do politiky a v roku 2003 bola zvolená do dolnej komory holandského parlamentu za Ľudovú stranu slobody a demokracie. Pre opakované vyhrážky smrťou jej pridelili ochranku a musela sa ukrývať. Neskôr aj do parlamentu vstupovala iba v sprievode ochranky.
V roku 2005 ju časopis Foreign Policy zaradil do päťdesiatky najvplyvnejších intelektuálov sveta, Time medzi 100 najvplyvnejších osôb sveta a časopis Reader´s Digest ju vyhlásil za Európanku roka.
V roku 2006 jej stranícka kolegyňa a ministerka pre imigračné záležitosti Rita Verdonková, ktorú prezývali aj Železná Rita, z vlastnej právomoci odobrala Aliovej občianstvo. S odôvodnením, že pri naturalizačnej procedúre neuviedla svoje pravé meno. Tá skutočnosť však bola verejne známa, Aliová to viackrát spomenula, aby ilustrovala neľahkú situáciu moslimských žien na úteku. Keď úrady potvrdili, že Aliová je právoplatne holandskou občiankou, Verdonkovej rozhodnutie viedlo k pádu vlády.
Rozčarovaná Aliová sa presťahovala do Spojených štátov, no jej život štvanca pod hrozbami islamských radikálov pokračuje dodnes. Pôsobí v Hooverovom inštitúte pri Stanfordskej univerzite a je zakladateľkou nadácie AHA Foundation zaoberajúcou sa ochranou práv moslimských žien. Je autorkou viacerých kníh.
Konverzia na kresťanstvo
V texte Prečo som dnes kresťanka formuluje svoje dôvody a odpovede v širšom civilizačnom kontexte a v duchovnej rovine. Nepredkladá však emocionálne podfarbené svedectvo ani netiahne do kultúrnej vojny či hlučného boja za ochranu kresťanskej kultúry. Neútočí proti sekulárnemu humanizmu ani liberálnej demokracii. Nevystupuje s pocitom vlastnenia pravdy, morálnej nadradenosti či hodnotovej exkluzívnosti. Skromne priznáva, že sa o kresťanstve stále má čo učiť.
Upozorňuje, že dnes prebieha civilizačná vojna, no v tejto súvislosti nehovorí o ochrane kresťanskej kultúry, ale o spoločnej obrane západnej civilizácie pred ohrozeniami (napríklad z Ruska). Kresťanstvo vníma ako súčasť západnej kultúry, nie ako nástroj na jej spochybňovanie. Zároveň upozorňuje, že sa nedokážeme pred hrozbami ubrániť, kým nevieme sformulovať, čo nás v západnej kultúre spája. „Pre mňa je sloboda svedomia a sloboda slova azda najväčším prínosom západnej civilizácie,“ napísala Aliová a dodáva, že tieto slobody vonkoncom nie sú samozrejmé, ale sú výsledkom stáročných diskusií, ktoré napokon prispeli k pokroku vedy, k vzniku inštitúcií na ochranu života a pomohli zaručiť slobodu čo najväčšiemu počtu ľudí.
Aliová dnes vidí spoločenský, politický a kultúrny potenciál kresťanstva aj preto, lebo podľa nej „na rozdiel od islamu kresťanstvo vyrástlo zo svojho dogmatického štádia“. No povedzte to našim konzervatívcom.